Smrť je neodmysliteľnou súčasťou života, no stretnutie s ňou nie je nikdy jednoduché. Smrť nás vydesí – dokonca aj v prípade, keď sa to stane nášmu domácemu miláčikovi.
Ľudia sa boja neznámeho, nechcú sa vyrovnať s odchodom blízkej osoby a vedia, že pred ňou nemôžu újsť. Skôr alebo neskôr však smrť zastihne každého z nás.
Najťažšia je smrť vlastnej matky. Jedna spisovateľka čelila strate najbližšieho človeka na zemi a dodnes sa s tým nemá silu vyrovnať. Napísala:
„Moja matka zomrela na rakovinu vaječníkov, keď som bola ešte dieťa. Čoskoro budem mať 40 rokov a stále trpím touto stratou. Väčšinu svojho života som prežila bez matky, ale aj napriek tomu mi stále chýba.
Prvá vec, ktorú som si uvedomila: pocit smútku po smrti sa nerozptýli, nikdy nezmizne. Všetci trpíme, no každý to robí iným spôsobom. Môžeme byť naštvaní, obviňovať sa, pociťovať strach a niekedy aj pokoj. Nikto nevie predvídať, ako sa to bude prejavovať.
Po smrti svojej matky som veľa plakala – na pohrebe, na skúške školského zboru aj večer, keď som išla spať. Potom to ustúpilo.
Keď som mala asi 20 rokov, znova som pocítila smútok. Jedného dňa sa ma na moju matku opýtal priateľ. Nikdy som o nej nikomu nehovorila, preto ma to tak dostalo. Podobný okamih prichádzal aj na Deň matiek alebo vtedy, keď som si vyberala svoje svadobné šaty.
Môj smútok je dôkazom mojej lásky k mame.
Taktiež som zistila, že toto prázdne miesto už nedokáže nikto zaplniť. Nikto vám nenahradí vašu matku, no naučila som sa vyrovnať s týmto zážitkom.
Pokúšam sa dávať si také isté teplo, súciť a láskavosť, akú mi dávala aj moja matka, snažím sa ukázať rovnako silný charakter.
Vlastnosti, podobné mojej matke, dokážem nájsť aj u iných ľudí. Ale to nie je to isté. Nikto nedokáže nahradiť moju mamu. Je to nemožné.
Poslednú vec, ktorú som si uvedomila je, že smútok sa dá omnoho jednoduchšie zvládnuť s pomocou môjho otca, bratov a sestier, priateľov a ďalších blízkych ľudí. Všetci sú pripravení ponúknuť mi oporu a teplo.
Náš svet je obrovský a zároveň tak malý – v čase moderných technológií. Dokážeme sa skontaktovať so všetkými kontinentmi, no to najcennejšie máme vo svojom vnútri – lásku.
Naše matky boli prvé, kto nás naučil ľúbiť. Rozdávajme na ich počesť túto lásku aj ďalej, pretože láska nikdy neumiera.“