V súčasnosti už rozvod nie je ničím výnimočným. Na začiatku je veľká láska, snívanie o každej spoločne strávenej chvíli. Postupom času však tento cit už nie je taký silný ako na začiatku…
Naši starí rodičia nám vždy hovorili, že za ich čias, ak sa niečo pokazilo, jednoducho sa to opravilo a nevyhodilo. Dnes je to, žiaľ, úplne inak. Príbeh tohto vzťahu sa mal skončiť ako väčšina milostných príbehov moderného sveta. Jeho koniec je však dojímavý až k slzám….
„Jedného dňa, keď som prišiel domov, mi manželka podávala večeru a ja som ju chytil za ruku a povedal:
„Prekvapivo ju to nerozrušilo, len sa pokojne spýtala „prečo?“. Ja som mlčal… A to ju úplne vyviedlo z rovnováhy. Odhodila tanier a zakričala mi priamo do tváre: „Ty nie si skutočný muž!“.
V ten deň sme sa o tom už nerozprávali. Plakala. Vedel som, že sa snaží nájsť príčinu nášho neúspešného manželstva, ale nebol som schopný jej to povedať…
Bol som si istý, že ju chcela opustiť, pretože som sa zamiloval do Jane. A láska k mojej manželke úplne vyhasla, ale priznám sa, že mi jej bolo strašne ľúto.
S pocitom viny som jej odovzdal rozvodové papiere, nechal som jej dom, auto a 30-percentný podiel v jej spoločnosti. Pozrela na mňa s veľkou zlobou a nahnevane roztrhala papiere.
Bolo mi ľúto, že investovala toľko času a síl kvôli nášmu manželstvu, ale to, čo som povedal, som už nemohol vziať späť. Napokon sa rozplakala a myslím, že si uvedomila, že je naozaj koniec.
Keď som sa na druhý deň vrátil neskoro z práce, sedela pri stole a niečo písala. Po stretnutí s Jane som bol taký unavený, že som ani nič nezjedol a išiel som rovno spať do postele. Na druhý deň ráno som už vedel, čo včera takto písala…
Na kúsku papiera mi načrtla podmienky nášho rozvodu: Nič odo mňa nežiadala, ale žiadala ma, aby som s ňou strávil nasledujúci mesiac ako zvyčajne. Náš syn mal totiž v tom mesiaci dôležité skúšky a ona ho nechcela zaťažovať rozvodom.
Požiadala ma aj o dosť nezvyčajnú vec, aby som si zaspomínal na dni po našej svadbe a celý mesiac ju nosil na rukách zo spálne až na prah našich vchodových dverí. Myslel som si, že sa zbláznila, ale chcel som, aby naše posledné dni boli znesiteľné, a tak som súhlasil.
Prvý deň sme sa obaja cítili trochu neohrabane, boli sme trochu nešikovní. Videl som však, že náš syn sa výborne baví. Sprevádzal nás celú cestu zo spálne až k dverám. Jeho výkriky radosti vo mne vyvolali monštruóznu vlnu bolesti. Niesol som ju zo spálne, cez obývačku a potom k vchodovým dverám. Zavrela oči a tichým hlasom mi povedala:
„Nehovor nášmu synovi nič o rozvode, prosím…“ Prikývol som a postavil ju pred dvere. Druhý deň už išiel oveľa ľahšie. Manželka sa ku mne pritúlila a vtedy som zacítil jej parfum. Uvedomil som si, že už dávno som sa na ňu nepozeral ako na ženu.
Už nebola taká mladá ako kedysi, na tvári jej bolo vidieť jemné vrásky a vlasy jej už začali šedivieť. Naše manželstvo ju poznačilo. Chvíľu som sa sám seba pýtal, čo som jej urobil….
Na tretí deň som zrazu pocítil niečo, čo medzi nami už dlho nebolo.
Známy pocit z minulosti, ktorý som si vylial na Jane. Samozrejme, nepovedal som jej o tom, čo som cítil, keď som ju nosil na rukách.
Každý ďalší deň som mal dojem, že sa mi to darí čoraz lepšie a že cit medzi nami rastie. Jedného rána mi prišlo na um, koľko bolesti musela kvôli mne pretrpieť. Bez rozmýšľania som ju pohladil po hlave. Potom prišiel náš syn a povedal:
„Otec, je čas niesť mamu!“. Stal sa z toho pre neho ranný rituál. Manželka ho chytila a pritisla si ho k prsiam a ja som sa tiež natiahol. Cítil som sa vtedy rovnako ako v náš svadobný deň….
V posledný deň našej dohody som to už nemohol vydržať. Vedel som, čo musím urobiť. Hneď ráno som išiel, do Janinho bytu, a tam som jej povedal, ako veľmi milujem svoju ženu a že s ňou chcem byť do konca života.
Zrazu mi bolo všetko jasné: tak ako som svoju ženu v náš svadobný deň preniesol cez prah, tak to chcem robiť každý deň, kým nás smrť nerozdelí. Cestou domov som jej kúpil veľkú kyticu ruží, a keď sa ma kvetinárka spýtala, čo má napísať na orezanú kartičku, usmial som sa a povedal: „Budem ťa nosiť každé ráno, kým nás smrť nerozdelí!“.
S kvetmi v ruke a širokým úsmevom na tvári som sa vrátil domov. Nanešťastie som tam našiel lekára, ktorý mi povedal niečo, čo ma vyviedlo z miery. Myslím, že za celý svoj život som nevyronila toľko sĺz ako vtedy. Moja žena zomrela v spánku.
Ukázalo sa, že bola vážne chorá už niekoľko mesiacov, ale ja som bol tak zaujatý Jane, že som si nevšimol manželkino utrpenie. Musela si byť dobre vedomá, že jej nezostáva veľa času, pretože nechcela ovplyvniť vzťah medzi mnou a jej synom.
Chcela, aby som bol v jeho očiach tým najláskavejším manželom na svete. A tak som ju naposledy preniesol cez prah nášho domu…
Nikdy sa nevzdám toho, že moja žena odišla bez toho, aby vedela, ako veľmi som ju miloval… Uvedomil som si to príliš neskoro.“
Niekedy si uvedomíme, aký máme poklad, až keď je už neskoro. Vážme si svojich blízkych. Dúfame, že vďaka tomuto príbehu si niektorí ľudia spomenú na dni, aké boli ich pocity na začiatku. Nedovoľme, aby sa vytratil!
