Ktorý rodič nesníva o tom, aby sa mu podarilo vychovať zo svojich detí úspešných, čestných a predovšetkým vďačných ľudí? Niekedy však paradoxne tí najšikovnejší rodičia majú problémové deti. Ťažko povedať, prečo sú ľudia s rovnakou výchovou či vzdelaním úplne iní. Súvisí to zo vzťahom k rodičom.
V tomto článku odkryjeme príbeh, v ktorom sa prelína chamtivosť, nevďačnosť a obeta. V dnešnej dobe to už nie je ničím výnimočným, keď deti zradia svojich rodičov. Avšak náš príbeh má svoj vlastný neobvyklý koniec.
Dom pre svokru
Moja svokra Tamara Stepanovna je veľmi skromná a citlivá žena.
Preto, keď ju jej dcéra požiadala o prepísanie bytu na jej meno, dôchodkyňa za tým nevidela nič zlé a súhlasila. Bolo ťažké uveriť, že jej milovaná dcéra je obyčajná podvodníčka, ktorá opustí vlastnú matku a nechá ju na ulici, ale stalo sa to.
So svojou svokrou som mala skvelý vzťah, a tak sme sa s manželom rozhodli, že Tamara bude žiť s nami. Nemohli sme ju predsa nechať na ulici. Ale svokra sa u nás necítila komfortne a trápilo ju, že nám je na príťaž.
Šetrila si dôchodok a vždy sa snažila podsúvať mi obálku s peniazmi – za jedlo alebo za úhradu za vodu, hoci môj manžel a ja sme vôbec na to neboli odkázaní, keďže sme obaja pracovali. Navyše prijímanie peňazí od najbližšieho človeka nám bolo mimoriadne nepríjemné.
Zatiaľ čo sme my trávili celé dni v práci, svokra sa starala o domácnosť : všetko čistila a umývala, hoci to nebolo potrebné, ale chcela sa nám zavďačiť. Presviedčala som ju, že je to zbytočné, veď dom je udržiavaný a čistý, ale všetko sa opakovalo.
Ďalej to už nešlo a rozhodli sme sa našu matku presťahovať. Sami žijeme na predmestí a v okolí je niekoľko dedín. V jednej z nich sa našiel vhodný pozemok – udržiavaný (pre staršiu ženu veľmi dôležité) malý dom s kanalizáciou, elektrinou, plynom a vodou.
Cena bola primeraná:
niečo sme mali našetrené, niečo sme si museli požičať. Po konzultácii s manželom sme sa rozhodli kúpiť ho.
Moja svokra tomu nemohla uveriť, sotva zadržala slzy radosti, objímala nás a tešila sa. „Je to pre mňa? Môj dom? Mám vlastný dom? “
Pomohli sme jej presťahovať všetky veci a Tamara sa radostne prechádzala po svojom novom pozemku. „Tak tu budem mať kvetinovú záhradu, ale tu budem pestovať jahody. Uvarím taký chutný džem, že si budete olizovať prsty! „
Nechali sme svokru s príjemnými problémami. Poďakovala nám asi tisíc krát a požiadala nás, aby sme ju čo najskôr navštívili.
Nehnuteľnosť sme sa všetci traja rozhodli napísať na manžela.
„Takto to bude správne, aby si náhodou Inka nenárokovala svoj podiel,“ odôvodnila svokra. Tak sme to aj poriešili.
Švagriná Inna sa však po troch mesiacoch dozvedela, že mama má nový domov a ohlásila sa na návštevu. Ukázalo sa, že dcéra si to rozmyslela a nielen že prišla navštíviť svoju matku, priniesla jej ukázať aj vnučku, ale chcela sa opäť presťahovať ku mame. Inna sa dokonca aj presťahovala spolu so svojou dcérkou, ale v malom domčeku nebolo dostatok miesta.
Pravdou je, že matka sa nikdy nevzdá svojho dieťaťa, hoci ju zradí. Tamara sa potešila, že sa ku nej dcéra vrátila, a s radosťou trávila čas so svojou vnučkou. Ale keď „milujúci dcéra“ zistila, že majiteľom domu nie je jej matka, zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila.
Ale moja svokra Tamara sa rozplývala nad príjemnými starosťami: sadila kvietky, plela burinu, starala sa plody v záhrade. Nový dom, práca a svieži vzduch jej prospievali.
Nedá mi nepovedať, že moja svokra je úžasná žena. Nikdy som od nej nepočula zlého slova. Žiaľ takí úžasní ľudia najčastejšie doplácajú na ľudské pokrytectvo a zlomyseľnosť, niekedy dokonca aj od najbližších.
Môj manžel a ja sme sa pokúsili poďakovať našej mame ako najlepšie sme vedeli. A keď ju vidíme, s akou radosťou sa stará a prijíma návštevy vo svojom dome, sme radi, že sme urobili správnu vec a urobili ju opäť šťastnou.
zdroj. takprosto.cc
