Nie je pekné odpočúvať, ale v malých priestoroch, ako je kabína lietadla, môžete počuť rozhovory iných ľudí, či sa vám to páči alebo nie. Cestujúci Denny Kukich si nechtiac vypočul istý rozhovor a rozhodol sa všetko zverejniť.
Príbeh bol zverejnený na facebookovej stránke Love What Matters:
„Bude to dlhý let. Pár minút pred štartom nastúpila do lietadla skupina vojakov. Posadili sa okolo mňa. Rozhodol som sa s nimi porozprávať.
„Kam ideš?“ Spýtal som sa vojaka, ktorý sedel najbližšie ku mne.
– Do Petawawy. Pred odletom do Afganistanu tam budeme 2 týždne na špeciálnom výcviku.
Po hodine letu stewardka oznámila, že občerstvenie bude k dispozícii za cenu 5 dolárov. Čakalo nás ešte pár hodín letu, tak nám možno trochu pomohli zasýtiť hlad.
Keď som sa naťahoval po peňaženke, počul som, ako sa jeden vojak pýta druhého, či si ide kúpiť sendvič.
– Nie, na obyčajný sendvič je to drahé. Asi to nebude stáť päť dolárov. Dostaneme sa na základňu a budeme jesť.
Môj priateľ s ním súhlasil. Pozrel som sa na ostatných vojakov. Nikto nekupoval obed. Išiel som do zadnej časti lietadla a dal som letuške päťdesiatdolárovú bankovku.
„Dám obed pre všetkých tých vojakov, prosím.“ Chytila ma za ruku a jemne mi ju stisla. Do očí sa jej tlačili slzy. Poďakovala mi.
Môj syn bol vojakom v Iraku. Je to skoro ako keby si to robil pre neho.
Vzala desať sendvičov a podišla k miestu, kde sedeli vojaci. Chcel som použiť toaletu. Išiel som do zadnej časti lietadla. Potom ma zastavil jeden z cestujúcich:
– Videl som, čo ste urobili, rád by som sa toho zúčastnil. Prosím, vezmi si toto.“ Podal mi dvadsaťpäť dolárov.
Zrazu sa v kabíne lietadla objavil kapitán,
vrátil som sa na svoje miesto a videl som, ako kapitán kráča uličkou a pozerá na čísla radov. Dúfal som, že to nie som ja, koho hľadá, ale videl som ho, ako sa pozerá na čísla na mojej strane lietadla. Keď sa dostal k môjmu radu, zastavil sa, usmial sa, natiahol ruku a povedal:
„Rád by som ti potriasol rukou.“ Bol som vojak, presnejšie vojenský pilot. Aj mne raz niekto kúpil obed. Bolo to gesto, na ktoré nikdy nezabudnem.
Hanbil som sa, keď zrazu všetci cestujúci začali tlieskať.
Potom som išiel do prednej časti lietadla, aby som si natiahol nohy. Tam chcel moje gesto oceniť aj muž, ktorý sedel niekoľko radov predo mnou. Vložil mi do ruky ďalších dvadsaťpäť dolárov.
Po pristátí som čakal v rade pri dverách, potom mi ďalší chlap bez slova strčil bankovky do vrecka košele. Ďalších dvadsaťpäť dolárov!
Na termináli som videl vojakov zoskupených na cestu na základňu. Podišiel som k nim a dal som im sedemdesiatpäť dolárov.
„Bude ti chvíľu trvať, kým sa dostaneš na základňu… Bude čas na sendvič.“ Boh ti žehnaj.
Desať mladých ľudí na tomto lete zažilo podporu a rešpekt svojich spolucestujúcich.
Keď som kráčal k autu, pomodlil som sa za ich bezpečný návrat. Títo vojaci riskovali pre svoju krajinu všetko, čo mali. Mohli sme im dať len skromné jedlo. Naozaj to nie je veľa…
Každý vojak vypísal držiteľovi svojej krajiny bianko šek na hodnotu plus svoj vlastný život. Je to pre nás česť. Bohužiaľ, stále je príliš veľa ľudí, ktorí tomu nerozumejú.
