Mladá rodina musí urobiť ťažké rozhodnutie, aby mala vlastné bývanie. Buď si vezmú hypotéku a budú ju splácať dlhý čas, pričom budú na všetkom šetriť. Alebo sa snaží ušetriť určité percento zo svojho platu a nakoniec si kúpi vysnívaný dom alebo byt. No je tu aj tretia možnosť, tá najjednoduchšia: čakať na almužnu od rodičov.
Táto otázka je v skutočnosti dosť dôležitá. Veď ovplyvňuje také faktory, ako je kvalita rodinnej dovolenky, domácnosť a vôbec počasie v dome. Ako všetci vieme, domácnosť zabíja romantiku. Preto žiť v chalupe bez opravy, a dokonca v nevýznamnej štvrti – skúška nie je pre slabé povahy. Ale čo sa dá robiť, život je vždy plný skúšok a testov sily.
MAŤ SVOJE VLASTNÉ MIESTO
Moje zárobky v zahraničí nikdy neboli ľahké. Prišila som tam s taškou, pár eurami vo vrecku a divokou túžbou zarobiť peniaze. Áno, v tom istom meste žila moja známa, ale na ňu sa nedalo spoľahnúť: sama sa ešte celkom neusadila. Ale jazyk a miestnu infraštruktúru už poznala celkom dobre. Zatiaľ čo ja som bola ako malé vystrašené dieťa.
Napriek tomu ma táto práca nevystrašila. Som matka dvoch detí, ktoré zostali doma, takže upratovanie pre mňa nebolo ničím novým. A bez kvalifikácie ma nikdy nikde inde nezamestnali. Časom som sa zoznámila s ďalšími krajanmi. Niektorí, rovnako ako ja, tvrdo pracovali, aby získali čo najväčší zisk v čo najkratšom čase. A niektorí sa len dobre bavili: mať peniaze na ubytovanie a stravu nie je zlé, môžete si oddýchnuť na pláži.
V tomto režime som strávila asi 6 rokov svojho života. Priznám sa, že som domov neposielala nič, okrem vzácnych a lacných darčekov. Manžel po rozvode platil výživné a deti žili u starej mamy. A potom prišla chvíľa, keď mi našetrené peniaze stačili na kúpu bytu.
Pamätala som si každý zarobený cent, takže som mala čisté svedomie. S pomocou priateľov, ktorí zostali v mojom rodnom meste, som kúpila dobrú „jednoizbovku“ s rekonštrukciou. Len pre seba.
Áno, pochopili ste to správne. Nebolo to pre moje dcéry, bolo to len pre mňa. Simona a Alina boli z toho veľmi rozhorčené: ako je to možné, veď im vlastná matka urobila takú zlú vec. Kúpila im byt, v ktorom mohli žiť a budovať si budúcnosť.
Ale v tom čase už mali osemnásť rokov a ja som si uvedomovala, že čoskoro si nájdu manželov a mne nezostane nič. Takže moje rozhodnutie bolo celkom logické.
Ale domov som sa nevrátila. Rozhodla som sa takpovediac sedieť až do okrúhleho termínu. Rozhodol som sa, že budem pracovať ešte štyri roky, aby som mal peniaz na čierny deň, a potom sa môžem vrátiť.
Od tej chvíle som svoj plat rozdeľovala takto: polovicu som posielala dievčatám a polovicu som si nechávala pre seba. Môj byt prinášal zisk z prenájmu, ktorý celý pripadol mojej mame. Celkovo sa mi to zdalo spravodlivé.
Simona sa vydala ako prvá. Za pekného chlapa so stálou prácou. Vždy bola tá pokojnejšia zo sestier a takmer nikdy sa nesťažovala. Keď sme sa s ňou rozprávali, často spomínala, že by si priala, aby som bola na svadbe, ale chápala to.
Celkovo som sa s ňou naozaj vedela porozprávať o niektorých vážnych témach, takmer ako s mladšou kamarátkou.
Na druhej strane Alina bola iná vec.
Jej sťažnosti boli akosi detinské, vždy urazené. Nepáčil sa jej darček k narodeninám, babička ju otravovala s domácimi úlohami a tak ďalej. Bola po otcovi, ale čo sa dá robiť, taká už jednoducho je. Áno, bolo to s ňou ťažšie, ale tak to je. A nechcem jej to vyčítať, mala príliš málo materinskej starostlivosti. Obe.
Ale ani keď si našla muža a začala žiť sama, jej sťažnosti neprestali. Dostávala odo mňa peniaze, ako sa patrí. Ale vždy to bolo pre ňu príliš málo. Hoci, keď sa nad tým zamyslíte, bola to rovnaká suma ako priemerný plat v meste. Navyše snúbenec dostáva ešte viac. Ale ako je to: ja mám vlastný byt a oni nie. To nie je fér!
Pri tom všetkom sa Alina drží teraz módneho hnutia medzi dievčatami: muž by ma mal finančne zabezpečiť. A ja mu venujem svoju pozornosť, inšpirujem ho, dávam mu svoju lásku a starostlivosť. Skrátka, chápete to. Peniaze v rodinnom rozpočte neohlásila. A navyše ani nikdy nechcela pracovať. Chce však mať vlastné bývanie.
Hovorila som a budem hovoriť, že s takýmto prístupom ich manželstvo dlho nevydrží. Pretože rodina je vždy práca pre blaho oboch strán. Ale čo ja viem, veď Alina má len jednu odpoveď: Prečo som sa rozviedla mladá a opustila svoje deti? Takže som to ja, kto ničomu nerozumie, a ona rozumie životu lepšie ako ja. Tak to je.
Mne je to vlastne jedno. Ak je jej snúbenec ochotný tolerovať takúto mladú dámu na krku, som len rada, že nie som jeho matka. Aj keď, samozrejme, na jej mieste by som sa s Alienou rozprávala osobitne.
Do návratu domov mi zostáva niečo vyše pol roka. Už sa nebojím, vo všeobecnosti sa mi život v zahraničí darí. Mám nejaké úspory, mám kde bývať v rodnej krajine. Som však smutný z dcéry. Mrzí ma, že sa rozhodla ísť cestou najmenšieho odporu, pretože väčšinou nikam nevedie. A ja nemám právo dávať jej rady.
Nuž, uvidíme, čo sa stane. Možno bude mať pravdu a bude žiť život bohatej ženy v domácnosti. Veď takých je v okolí dosť. Ale ako sa hovorí, nie je to tu rovnaké. Najmä čo sa týka platov. Takže situácia je stále nejasná. Len čas ukáže, čo bude ďalej.
