Život taxikára v meste ako je New York je plný nezvyčajných zážitkov.
V meste, ktoré nikdy nespí, sa žlté taxíky mihajú rušnými ulicami, prevážajúc pasažierov z miesta na miesto. Jedného dňa taxikárovi zavolala staršia pani. Poprosila vodiča aby ju zaviezol na netradičnú adresu. Na túto jazdu šofér nikdy nezabudne.
„Prišiel som na určenú adresu. Ako vždy, zatrúbil som, keď som bol na mieste, no nikto sa neukázal. Skúsil som znovu, ale bez výsledku. Začal som byť netrpezlivý, lebo to bola moja prvá jazda.
Chcel som to vybaviť a ísť ďalej. Neviem prečo, ale mal som nutkanie zistiť, čo sa deje. Zazvonil som na zvonček a započul som tichý hlások staršej osoby: ,,Prosím počkajte ešte chvíľku.”
Po dlhšej chvíli sa dvere otvorili. Na prahu stála nízka staršia pani. Musela mať najmenej 90 rokov. V ruke držala neveľký kufrík. Pozrel som jej za chrbát a bol som šokovaný, čo bolo vo vnútri.
Vyzeralo to akoby dom nikto nikdy neobýval. Nábytok bol prikrytý plachtami, steny boli prázdne, žiadne hodiny, obrazy, nič. Jediné, čo som si všimol bola krabica plná fotiek a suvenírov.
Starenka sa ma opýtala: ,,Mohli by ste mi vziať kufor do auta?”.
Pomohol som jej s kufrom, chytil som ju za ruku a pomalými krokmi som jej pomohol nastúpiť do taxíka. Ďakovala za pomoc. Odpovedal som, že to nie je žiaden problém a dodal som: ,,Ku všetkým svojim pasažierom sa správam ako k vlastnej mame.”
Starenka sa usmiala: ,,Naozaj? Ste milý.”. Sadla si do auta a podala mi adresu, na ktorú som ju mal zaviezť. Poprosila ma aby sme išli cez centrum mesta.
,,Nie je to ale najkratšia cesta.” namietal som, ,,bude treba ísť obkľukou”.
,,Nevadí.”odpovedala. ,,Neponáhľam sa. Idem do hospicu.”
Vytrašilo ma to. Hospic je pre mňa miestom, kde ľudia umierajú.
,,Nemám nikoho.” povedala. ,,A lekár mi povedal, že mi neostáva veľa času.”
V tom momente som vypol počítadlo a spýtal som sa jej, kam by chcela ísť. Nasledujúce dve hodiny sme strávili jazdením po meste a pozorovaním najrozličnejších miest. Starenka mi ukázala hotel, v ktorom pracovala ako recepčná. Neskôr dom, v ktorom bývala s manželom ako mladá. Videl som tiež tanečnú školu, ktorú navštevovala ako dievča.
Na niektorých uliciach mi kázala spomaliť a bez slova sa kochala výhľadom z okna ako malé zvedavé dieťa. Jazdili sme takto až do noci. Nakoniec mi oznámila: ,,Som už unavená, môžeme ísť do cieľa.” Ani jeden z nás nedostal zo seba už ani slovo.
Hospic bol menší, než som si predstavoval. Na príjazdovej ceste nás pozdravili dve zdravotné sestry. Pomohol som starenke z taxíka na vozík a vytiahol som jej batožinu.
,,Čo som vám dlžná?”opýtala sa otvárajúc peňaženku.
,,Nič.” odpovedal som.
,,Ale veď musíte z niečoho žiť.” naliehala.
Usmial som sa a odpovedal: ,,Sú aj iní cestujúci.”
Bez rozmýšľania som ju objal. Tak sa ma silno stískala…
,,Urobili ste staršiu ženu šťastnou v posledných chvíľach jej života. Ďakujem vám.”
Na rozlúčku som jej podal ruku a odišiel som. Pracovná zmena pokračovala. Bezcieľne som jazdil po meste. Nechcel som nikoho vidieť ani s nikým hovoriť. Čo ak by som nešiel k tomu domu, iba rovno odišiel?
Zistil som, že toto bola najdôležitejšia skúsenosť v mojom živote. V živote upriamujeme pozornosť na to, čo je najpôsobivejšie. Myslím si ale, že práve nepatrné momenty a malé gestá dávajú životu zmysel. Užime si ich.
Tento krásny príbeh otvára oči. Mali by sme smerovať svoju pozornosť na to, čo je v živote skutočne dôležité. Užiť si nádherné a vzácne chvíle. Nikdy nevieme, kedy bude neskoro.
zdroj: webniusy.com