Núria Pérezová je zdravotná sestra z Argentíny, ktorá vďaka dobrému srdcu dokázala niečo, čo by urobil len málokto. Náhodne prišla do kontaktu s bábätkom na novorodeneckom oddelení, kde pracovala, a týmto stretnutím sa jej zmenil život od základov.
Jej deň v práci sa začal zvyčajne, ako vždy. Stretla však Zoe, ktorá spala v postieľke, no rozdiel s ostatnými deťmi bol v tom, že na ňu nečakali rodičia, aby si ju prišli vziať domov.
Zoein okrem toho trpela hydranencefáliou, zriedkavou chorobou, ktorá spôsobuje, že mozgové hemisféry vo veľkej miere nie sú prítomné a dutiny, ktoré tam sú, sa napĺňajú tekutinou. Preto sa očakávalo, že dievčatko sa dožije maximálne prvých narodenín.
„Keďže jej mozgové hemisféry neboli vyvinuté, nevidela ani nepočula a zrejme nebude schopná chodiť. Ale jej mozgový kmeň bol vyvinutý, čo znamenalo, že jej pľúca fungovali a srdce bilo,“ povedala Núria.
Strávili týždne v nemocnici, no stav dieťaťa zostal rovnaký:
nemala žiadnu rodinu a Núria vedela, že musí niečo urobiť, aby jej pomohla.
Núria už bola matkou 9-ročného dieťaťa a trhalo jej srdce, keď videla, ako sa o bábätko nezaujíma žiadna rodina. „Bábätká ako Zoe sú pre nás vždy výnimočné.
Sme s nimi oveľa viac v kontakte ako s bábätkami, ktorých rodičia sú prítomní. Zoe nebola moja pacientka a postrážila som ju len párkrát, no napriek tomu som sa za ňou vždy zastavila a robila jej na chvíľu spoločnosť.
Mesiac po stretnutí s ňou som kolegom povedala, že budem jej mamou,“ dodala.
„Pomyslel som si: ,Ak bude žiť taký krátky život, bolo by dobré, keby mala mamu, brata, starých rodičov, strýkov a tety, sesternice, dom, posteľ, oblečenie a hračky. Existuje mnoho spôsobov, ako byť matkou a adopcia bola niečo iné ako materstvo, ktoré som reálne zažila.“
Keď Núria ďalej skúmala príbeh malého dievčatka, zistila, že Zoeina biologická matka je mladé dievča, ktoré nemá finančné zdroje potrebné na to, aby sa o ňu postarala. Keď o tom hovorila so svojou rodinou, všetci sa zhodli na tom, že ju radi privítajú u nich doma.
„Vždy som sa k nej správala ako ku každému inému dieťaťu.
Vzala som ju do parku, zdvihla som ju, aby sa hrala na hračkách, zobrali sme ju s rodinou najesť sa: normálne veci, o ktorých by možno niektorí rodičia postihnutého dieťaťa neuvažovali.
Občas sme sa cítili vystrašení a neistí, najmä keď sa Zoe blížila ku koncu predpokladanej dĺžky života. Aj keď sme vždy vedeli, že sa to jedného dňa stane, nikdy sa nedá pripraviť na smrť, a o to viac, ak ide o dieťa,“ dodala.
Roky plynuli a malá Zoe zostala s rodinou až do svojich piatych narodenín. Zomrela v auguste 2019 po tom, čo prekročila očakávanú dĺžku života o štyri roky. Dievčatko malo respiračné komplikácie a musela ísť na pohotovosť.
„Doktor mi povedal, aby som odišla, a ja som odmietla a povedala som mu, že ju nenechám samu.
Vtedy som musela urobiť najťažšie rozhodnutie v mojom živote – neresuscitovať Zoe alebo ju nasadiť nechať napojiť na prístroje, ktoré ju budú udržiavať pri živote. Je možné, že ju resuscitovali a mohla by vstať a vrátiť sa domov, ale možno by musela zostať natrvalo v nemocnici na prístrojoch, čím by sa jej bolesť predlžovala. Nik z nás nechcel, aby trpela,“ povedala.
Núria si stále zvyká na život bez Zoe, no je hrdá na to, že aj napriek všetkým okolnostiam mohla byť pre ňu vzornou a starostlivou matkou.
