Nezáleží na tom, aký má človek charakter alebo koľko má rokov. Nezáleží ani na tom, koľko peňazí zarába. Ľudia stále potrebujú podporu. Morálnu, fyzickú a duchovnú podporu. Všetci sme predsa spoločenské bytosti a bez normálnej komunikácie, spoľahlivého ramena a iných interakcií môžeme rýchlo stratiť srdce alebo dokonca upadnúť do depresie. Nie nadarmo je povolanie psychológa veľmi populárne na celom svete.
Jednou z najčastejších chýb, ktoré človek v tejto súvislosti robí, je, že si myslí, že spoločnosť a priazeň si možno jednoducho kúpiť. Podarí sa mu opäť získať priateľov, udobriť si ich darčekmi a všelijakými príjemnosťami? Ako ukazuje prax – samozrejme, že nie.
ĽUDIA POTREBUJÚ PODPORU
Ľuďom, ako som ja, ktorí dlhý čas pracovali v inej krajine, sa mnohé veci zdajú v ich domovskej krajine cudzie. Rytmus života, každodenný život, ľudia.
A tiež pomer platov a cien. Ale ľudia, opakujem, ma prekvapujú zo všetkého najviac. Dôvodom je asi to, že v cudzej krajine sa na nikoho nespoliehate. Každý je pre vás cudzí, takže aj keď vás podvedie alebo podrazí, žiadne zvláštne sklamanie sa nekoná. A ak urobia dobrý skutok, je to dvojnásobne príjemné.
V zahraničí sa všetky negatívne skúsenosti týkajúce sa vašich krajanov akosi vyparia. Zabudnete, že sa stali nejaké priestupky. Jednoducho sa vám to vytratí z hlavy. Nadobudnete zvláštnu istotu, že keď prídete domov, všetci budú na vás milí, takmer vás objímajú a tak ďalej. Neviem, či som to bol len ja, ale priznám sa, že som sa tak naozaj cítil.
Keď som sa vrátil domov natrvalo, všetky moje povinnosti voči deťom boli splnené. Ľudia potrebujú podporu, a tak som sa snažil ju deťom poskytnúť.
Pred šiestimi rokmi som dcére kúpil byt. Vydala sa a chcela si vziať hypotéku, ale pomohol som jej s peniazmi. Kúpili si slušné dvojizbové hniezdo. Nie je zrekonštruované, ale dá sa v ňom bývať.
Myslím si, že je skvelé, ak máte v živote nejaké nedokončené veci. Vieš, napríklad zariaďovanie bytu. Musíte postupne kupovať nábytok, vymýšľať, akú konečnú podobu bude mať váš domov, je to zaujímavé.
Teraz je na rade syn. Rodičia mojej nevesty im dali jednoizbový byt. Aj keď, ak som to správne pochopila, tento darček zdedili po babičke. Ale príliš som sa touto otázkou nezaoberal a ja, úprimne povedané, na tom jednoducho nezáleží. Hlavné je, že deti majú strechu nad hlavou, a ostatné príde samo.
A ja som prispela svojím dielom: pridala som peniaze, takže môj syn už rokoval o výmene ich bytu s doplatkom za dvojizbový byt. Musíme sa pozerať do budúcnosti, pretože keď príde dieťa, jedna izba nebude stačiť.
Keď som vyriešila problémy detí, začala som riešiť svoj vlastný život. Trochu som si opravila byt. Celý čas som ho prenajímala. Pekná rodina, inteligentná, ale nie sú to duchovia. Takže rozbité veci treba vymeniť a vzhľad osviežiť. Dobre, že som si odložila nejaké peniaze. Stálo ma to majetok, ale mala som dosť peňazí, takže teraz si môžem doma fyzicky aj psychicky oddýchnuť.
Áno, s deťmi neboli žiadne problémy. Niekedy som počula, že deti sa od rodičov akosi odtrhnú, správajú sa k nim dosť chladne. Ja som takéto starosti nemala. Párkrát som ich pohostila v reštaurácii v susedstve.
Potom som ich išla osobne navštíviť.
Veľa sme sa rozprávali, povedali sme si všeličo. Jedným slovom, obnovili sme všetko, čo sme stratili, kým som bola preč. Cítial som sa pri tom dobre a hrejivo. A dúfala som, že to tak bude navždy.
Ale, žiaľ, život nie je večná dovolenka. O šesť mesiacov neskôr sa začali prvé ťažkosti. Zub sa mi zlomil a zrejme sa obnažil nerv. Bolesť bola strašná, myslela som si, že sa zbláznim. Musela som si vziať taxík do najbližšej nemocnice. Tam mi narýchlo zaplombovali dieru, čo bolo tiež dosť nepríjemné, a pustili ma. Musela som si dať kompletne ošetriť zub a nielen jeden, ale aj niekoľko susedných. A najlepšie by bolo dať si spraviť nový, ale to je úplne iná cenovka.
Áno, celý svet vie, že zubné lekárstvo je obrovský výdavok. Ale pre nás je to taká drahá nočná mora. Spočítala som si svoje úspory a uvedomila som si, že ak sa pustím do tohto podniku, čoskoro budem musieť buď stáť na verande a kupovať chlieb, alebo si ísť hľadať prácu. A úprimne povedané, nemám chuť pracovať za nejaké drobné. Konkrétne som si pozrela ponuky práce a nič dobré som nenašla.
Čo mám robiť? Musela som sa obrátiť na svojich najbližších – na svoje deti. Uvedomujem si, že to nie je najlepší dôvod na stretnutie, ale čo sa dá robiť, som už v takom veku, že zákon hovorí, že treba pomôcť.
Ale nebudem od nich žiadať peniaze, idem ich o ne požiadať. A aj tak možno v budúcnosti niečo bude, tak by som im to dala. Ale k tomu nedošlo. Zhromaždila som dcéru a syna a povedala som konkrétnu sumu. Rozdelená na polovicu sa mi už nezdala taká obrovská a zdalo sa, že moje deti si dobre plnia svoje úlohy.
Bolo ťažké usmievať sa a zároveň hovoriť o finančných problémoch, ale čo sa dá robiť.
Aký to však malo význam, keď odpoveď znela nie? Alebo skôr dve odmietnutia naraz. Dcéra povedala, že nemajú vôbec žiadnu hotovosť. Všetko dali preč, aby mohli zrekonštruovať byt. Zároveň na mňa frkla, akoby to bola moja vina. Mala som priniesť viac peňazí skôr, aby som si mohla dovoliť rekonštrukciu bytu. Ale ľudia predsa potrebujú podporu, nie?
A môj syn to odmietol, lebo s manželkou uvažovali o dieťati, takže minuli veľa peňazí: na škôlku, kočík, veci a tak ďalej. Myslím, že si dokonca vopred kúpili plienky. Ceny idú každý rok hore, m’kay. Tak tam sedíme a rozprávame sa. Pozeráme sa na seba a ja vidím v očiach syna a dcéry sklamanie. Už ma nevnímajú ako mamu, ktorá zarába. Teraz som dospelá žena, ktorá sama potrebuje pomoc, a to ich už nezaujíma.
Zatiaľ stále chodím s plombou na zube a dúfam, že mi dlho vydrží. Neviem si predstaviť, čo budem robiť potom, pretože nevidím žiadne riešenie tohto problému. Uvedomila som si, že mi nemá kto pomôcť a že som toľko rokov života obetovala zbytočne. Samozrejme, budem naďalej komunikovať so svojimi deťmi.
Na rozptyľujúce témy. Ale v podstate som pre ne vzdialený človek. Medzitým si budem hľadať prácu blízko domova. Možno sa naučím žiť v tomto rytme. A potom uvidíme, ako to pôjde. Život ide ďalej a to posledné, čo môžem urobiť, je začať sa skľúčiť a ľutovať sa.
