Odišiel velikán slovenského herectva
Štefan Kvietik patril k najvýraznejším osobnostiam slovenského divadelného a filmového sveta. Jeho meno rezonuje naprieč generáciami ako synonymum noblesy, výnimočného talentu a charizmy. Počas svojho života stvárnil desiatky nezabudnuteľných postáv a získal si uznanie nielen publika, ale aj odbornej verejnosti.
Jeho výrazný hlas a špecifický prejav zostali v pamäti mnohých, rovnako ako jeho láskavosť a prirodzené, civilné vystupovanie. Kvietik si nikdy nezakladal na sláve – svoju profesiu vykonával s pokorou a dôstojnosťou. Jeho kolegovia ho často opisovali ako pokojného, čestného a rešpektovaného človeka.
Posledné zbohom v Dóme sv. Martina
Oficiálna rozlúčka so Štefanom Kvietikom sa uskutočnila vo štvrtok 3. apríla v bratislavskom Dóme sv. Martina. Pietnej ceremónie sa zúčastnili stovky ľudí z verejného a kultúrneho života. Medzi prítomnými nechýbali osobnosti ako Božidara Turzonovová, Peter Kočiš, Hana Gregorová, Marek Ťapák, Peter Trník či Štefan Bučko.
Na podujatí vzdali úctu aj bývalý prezident Ivan Gašparovič, Jozef Migaš a predseda SNS Andrej Danko. Celá udalosť sa niesla v dôstojnej a hlboko emotívnej atmosfére.
Ticho, ktoré zarezonovalo
Napriek širokej účasti spoločensky známych osobností sa rozlúčka neobišla bez rozčarovania. Niektorí herci zo Slovenského národného divadla chýbali, čo vyvolalo silnú reakciu verejnosti – najmä zo strany publicistu a Kvietikovho priateľa Eduarda Chmelára.
Ten na sociálnych sieťach zverejnil ostrý status:
„Hanbil som sa za to, akí sme nekultúrni.“
V statuse vyjadril sklamanie z faktu, že divadlo, kde Kvietik desiatky rokov pôsobil, neorganizovalo oficiálnu verejnú rozlúčku. Namiesto toho oznámilo, že Kvietikovi vzdá hold až v máji, pri príležitosti jeho nedožitých narodenín, v podobe večera „Hommage à Štefan Kvietik“, spojeného s predstavením Vojna a mier, v ktorom účinkoval ako Andrej Bolkonskij.
Rozhodnutie rodiny, alebo chyba umeleckej obce?
Zákulisné informácie naznačujú, že rozhodnutie neorganizovať rozlúčku v priestoroch SND vychádzalo z priania samotného herca a jeho rodiny. Kvietik sa totiž s divadlom rozlúčil už v roku 1996 a odvtedy sa na scénu SND nevracal.
Napriek tomu Chmelár tvrdí, že umelecká obec mala reagovať inak.
„Uprednostnili hlúpy protest demagogicky označený ‘proti ruskému zákonu’ pred rozlúčkou s bardom svojej profesie?“
– pýtal sa verejne a upozornil, že v iných krajinách by sa na pohrebe herca takéhoto formátu zúčastnili aj najvyšší predstavitelia štátu.
Silné momenty a výnimočná spomienka
Rozlúčka priniesla aj silné a dojímavé okamihy. Najvýraznejšia bola spomienka na film Medená veža, ktorý mal pre Kvietika mimoriadny osobný význam.
„Aj záverečné takmer kollárovské slová tejto kultovej drámy akoby odkazovali na toho, na koho mieru Ivan Bukovčan tento scenár napísal,“ poznamenal Chmelár.
Emotívny moment nastal počas hudobnej pasáže z tohto filmu, keď kaskadér pán Jamnický rozplakal celé zhromaždenie.
Slová, ktoré zostanú
Emília Vášáryová, ktorá sa na pohrebe nemohla zúčastniť zo zdravotných dôvodov, poslala odkaz plný úcty:
„Bol to láskavý, príjemný a pokojný človek, bol tolerantný, milý a milo sa správal aj k divákom.“
Podľa Chmelára práve tieto slová vystihujú Kvietikovu osobnosť najvernejšie. Bol symbolom slušnosti, profesionálneho výkonu a ľudskej dôstojnosti.
A hoci mu spoločnosť vzdala oficiálne pocty, ticho niektorých kolegov bolo bolestivou a nenápadnou bodkou za jeho odchodom.
