Ľudstvo je v prírode najpestrejšie. Naše zásady, naše vlastnosti, naše myšlienky, náš pohľad na život nás robia jedinečnými. Zatiaľ čo s niektorými ľuďmi sa dá ľahko komunikovať, je s nimi zábava a sú „na jednej vlne“, sú aj takí, s ktorými robíme čokoľvek, nech to robíme akokoľvek, a nevychádzame s nimi. Sú to tí, ktorým nemá zmysel niečo dokazovať, aj tak nás nepochopia.
Sú to ľudia, na ktorých sa jednoducho neoplatí plytvať energiou, s ktorými by sme sa nemali vážne zaoberať, pretože je to zbytočné. O tomto type ľudí je jeden budhistický príbeh, ktorý dokonale ilustruje vyššie uvedenú lekciu.
Tri nádoby
Hovorí sa, že istý vážený a známy šľachtic sa dopočul, že veľa ľudí uctieva Budhu, že sa k nemu ľudia obracajú po múdrosť a osvietenie. Tento šľachtic bol veľmi slávny, písal knihy, prednášal a rád sa zapájal do ústnych debát. V duchu sa smial a predvídal, ako v slovnej konfrontácii porazí Budhu.
Jedného dňa prišiel šľachtic so svojím sprievodom na miesto, kde sa Budha zdržiaval, medzi ľudí. Šľachtic počkal, kým ľudia odídu, a pristúpil k Buddhovi. Povedal mu:
– Ó, ctihodný, počul som ťa hovoriť pravdy. Prosím, poctite ma svojou odpoveďou, podeľte sa so mnou o svoje pravdy, hovorte mi o najdôležitejších veciach v živote. Sám toho veľa viem, ale veľmi rád by som sa od teba dozvedel, čo neviem.
Budha sa na ňu pozorne pozrel a pokojne odpovedal:
– „Nemôžem odpovedať na vaše otázky.
– Ale prečo? Máte veľa práce alebo sa niekam ponáhľate? „Vidím, že ľudia sa rozišli,“ naliehal šľachtic. Cítil sa dotknutý a urazený. Nikto v tejto krajine nemohol odmietnuť jeho otázky. Naopak, všetci chceli od neho trochu pozornosti.
– Nehovorím nič, a nie preto, že by som nemal čas alebo že by som bol zaneprázdnený. Ale preto, že jednoducho nie ste v stave pochopiť moje odpovede. Existujú totiž tri druhy poslucháčov, ktorým je zbytočné čokoľvek vysvetľovať. Sú ako tri hrnce:
Prvá nádoba je hore nohami. Aj keby ste doň naliali veľa vody, nedostane sa doň ani kvapka, je uzavretý, vôbec nič neudrží.
Druhý hrniec je otvorený, aby prijal tekutinu, ale na dne má obrovskú dieru. Ak do nej nalejete vodu, myslíte si, že ju naplníte. Voda však cez otvor okamžite vyteká a nikdy sa ničím nenaplní.
A tretí hrniec sedí tak, ako má, na dne, stabilne. Nie je v ňom žiadna diera. Ale je až po okraj plný odpadkov. Aj keď ho naplníte čistou vodou, okamžite sa zašpiní týmto odpadom. Nezáleží na tom, koľko doň nalejete, obsah hrnca sa nezmení. Taký, aký je naplnený, taký aj zostane.
Vy ste presne tento tretí typ nádoby. Už teraz prekypujete vlastnými vedomosťami, ponaučeniami a chybami. Nosíte ich v sebe. Vaším cieľom nie je objavovať nové poznatky. Ste človek, ktorý už všetko vie, a nie človek, ktorý sa snaží veci pochopiť. Už ste plní, v tejto nádobe už nie je miesto pre moje informácie.
Zaujímalo by ma, koľkokrát v živote sme sa stretli s takýmto poslucháčom? Naozaj stojí za to, aby sme na nich naďalej plytvali energiou a slovami? Alebo by bolo lepšie ponechať ich vlastnému vnímaniu, nechať ich cítiť sa neporaziteľnými?
