Osvojiť si dieťa a ponúknuť mu život, ktorý si zaslúži, je najvyšším činom ľudskosti, najmä pokiaľ ide o deti, ktoré sa ocitli opustené v dôsledku zlého správania ich rodičov.
Žiaľ, stáva sa, že adoptívni rodičia tiež opustia deti, ktoré kedysi privítali vo svojom živote, a presne to sa stalo chlapcovi menom Anthony.
Najhoršie na celej veci je, že táto činnosť „pohadzovania“ chlapca bola legálna.
Všetky sľuby o večnej rodine boli vyhodené von oknom a tento mladý chlapec zostal sám, opustený, vystrašený a emocionálne zdrvený.
Tí, ktorí sa dozvedeli o smutnom osude tohto chlapca, nemohli tomu uveriť. Starali sa o neho sedem rokov a potom sa ho vzdali, keď ich najviac potreboval.
Nevedel, kedy a či vôbec sa po neho vrátia. Väčšina ľudí si nedokázala predstaviť, že by to rodič mohol urobiť dieťaťu, no nebolo to prvýkrát. Presne to isté urobili svojmu druhému adoptovanému synovi pred pár rokmi, bohužiaľ.
Neskôr však muž menom Peter Mutabazi narazil na Anthonyho cestu, keď to najmenej čakal a zmenil jeho život.
Peter mal ťažké detstvo.
Býval s násilníckym otcom v odľahlej dedine neďaleko Rwandy a Ugandy. Ťažkosti, ktorými bol nútený prejsť počas svojich mladých rokov, ho prinútili sľúbiť si, že pomôže deťom, ktoré v živote zažívajú ťažkosti.
Keď bol Peter v USA, rozbehol úspešný obchod s nehnuteľnosťami v Oklahome a konečne si mohol dovoliť splniť si svoj sen o pomoci deťom, ktoré potrebujú lásku a rodinu.
Petrova cesta k pestúnskej starostlivosti sa začala u dvoch bratov, ktorých si obľúbil hneď, ako ich stretol.
Starostlivosť o nich však netrvala dlho, pretože rodinný súd rozhodol o ich opätovnom spojení s ich biologickými rodičmi. Peter mal z nich radosť, no zároveň mu to zlomilo srdce.
Keď ho teda kontaktovali ohľadom chlapca, o ktorého sa mal starať „len cez víkend“, váhal, či má súhlasiť alebo nie. Nakoniec povedal áno, ale rozhodol sa nepýtať sa nič na chlapcovu minulosť. Vtedy do Petrovho života vstúpil Anthony.
Keď sa Anthony stretol s Petrom, okamžite ho začal volať otec.
Peter mu však povedal, aby ho tak nenazýval, pretože sa nechce príliš pripútať k niekomu, kto bude v jeho dome len 48 hodín.
„Povedal som mu, že ma môže volať Peter a 20 minút po jeho príchode sa spýtal, či ma môže volať ocko. Čo? Nepoznal som ani jeho priezvisko, no chcel ma oslovovať ocko.
To nebolo typické, pretože väčšina detí v pestúnskej starostlivosti vám na začiatku chcela pripomenúť, že nie ste ich otec a nikdy nebudete,“ uviedol Peter.
Keď prišiel pondelok, Peter si nemohol pomôcť a spýtal sa sociálnej pracovníčky na Anthonyho život. Odpoveď, ktorú dostal, mu zlomila srdce na milión kúskov.
Nevedel si predstaviť, ako mohli tohto úžasného chlapca dvakrát opustili, raz jeho biologickí rodičia a druhý raz jeho adoptívni rodičia.
Peter ani nevedel, že je legálne, aby sa adoptívni rodičia zbavili detí len tak.
Sociálna pracovníčka dodal, že Anthonyho prípad bol jednoducho označený ako „neúspešná adopcia“. Vtedy Peter vedel, že nemôže byť ďalším človekom, ktorý by sklamal tohto chlapca.
„Podpísali dohodu, ktorou sa vzdali svojich rodičovských práv a nikdy sa nepozreli späť. Bol som úplne šokovaný! Nemohol som uveriť tomu, čo som počul.
Začal som plakať od hnevu za to, čo títo ľudia urobili tomuto 11-ročnému dieťaťu. Odmietol som dovoliť, aby bol opäť odvrhnutý. Okrem toho ma už oslovoval ocko.
Požiadal som sociálnu pracovníčku, aby mi poskytla zaraďovací list, aby som ho mohol nasledujúci deň zapísať do školy. Asi 100-krát sa ma spýtala, či to myslím vážne, a obaja sme sa potom rozplakali od radosti.“
Trvalo len pár mesiacov, kým sa Anthony stal Petrovým zákonným synom. Tí dvaja sa našli. A hoci to spočiatku vyzeralo, že tento úžasný muž zachránil krehkého chlapca, pravdou bolo, že sa zachránili navzájom.
„Toto je požehnanie, za ktoré som vo svojom živote najviac vďačný. Bola to úžasná cesta. Som prekvapený, aký je odolný a pozitívny, aj napriek všetkému, čo musel vydržať,“ uviedol Peter.
