Prečítajte si zaujímavý článok o tom, aké je to byť opatrovateľkou detí v ruských rodinách zbohatlíkov…
Narodiť sa do bohatej rodiny nie je vždy víťazstvom. A vďaka svojej práci som to mohla vidieť na vlastné oči. Po vyštudovaní vysokej školy s pedagogickým zameraním som pracovala 5 rokov ako učiteľka v súkromných materských školách, či ako opatrovateľka v 4 rodinách.
Bola som v domácnostiach bohatých ľudí, ktorí sa nachádzajú v rôznych rebríčkoch časopisu Forbes, letela som do zahraničia na súkromných lietadlách a poznám tajomstvá, ktoré nemôžem povedať ani pod prísahou.
Keď som začínala s touto prácou, myslela som si, že môžem robiť všetko a dať deťom to „racionálne, láskavé, večné“. Ale môj plán úplne stroskotal. Chcem sa podeliť o to, prečo úprimne ľutujem deti vyrastajúce v bohatých rodinách.
Začnime pohovorom
Z agentúry mi bol zaslaný mail, v ktorom som mala odpovedať na otázku „Ako prebiehal pohovor?“ Toto je mimochodom veľmi častý dôvod, prečo ľudí nakoniec neprijmú.
Navrhované voľné pracovné miesto môže spočiatku vyzerať veľmi atraktívne. Ale keď vám zavolá zástupca personálnej agentúry, nebude o práci hovoriť 100%-nú pravdu. Agentúry sa domnievajú, že ak človek hľadá prácu, bude so všetkým súhlasiť.
V životopise vždy jasne uvediem, s akými deťmi pracujem. Prichádzam na pohovor – zisťujem, že tam sú ďalšie 2 deti, ktoré sú mladšie a ktorým sa občas bude treba venovať.
Mimochodom, obľúbené slovíčko „občas“ sa počas týždňa zmení na „vždy“. Požiadavky, o ktorých sa diskutovalo na pohovore, ani raz neboli súčasťou reálneho života . Aj keď sa na tom dohodli so samotnými rodičmi.
V poslednej dobe sa stalo akousi módou, aby si opatrovateľky prešli detektorom lží. Vždy to odmietam. Najmä potom, čo mi kolegyňa povedala, že sa pýtajú úplne na všetko. Pýtajú sa, aká a kedy bola vaša prvá sexuálna skúsenosť. Inokedy to je bez podobných nepríjemných otázok.
Agentúre by ste mali odovzdať dostatočne vysoké percento z vášho prvého platu. Mnohé opatrovateľky preto znášajú hrozné pracovné podmienky a nechcú odísť do inej rodiny. Musia si tak zvykať na rôzne výstrednosti nielen detí, ale aj rodičov.
Skúšobné obdobie
Keď som prišila prvý deň, bola som nútená ísť do sprchy pre personál, dostala som odev na jednorazové použitie a predpokladom bolo, aby som si na tvár nasadila lekárke rúško. Nezáležalo na tom, či boli deti chorí alebo nie. Dieťa (7 rokov) bolo úplne zdravé. A malo to takto byť vždy. Túto prácu som odmietla.
Je potrebné, aby ste si vyskúšali pár dní. Aspoň 3. Počas tohto obdobia už viete, či nájdete spoločnú reč s dieťaťom a rodičmi, či vám tieto podmienky vyhovujú. Existuje však nebezpečenstvo: hneď ako sa oficiálne rozhodnete a usadíte, okamžite sa rozšíria povinnosti, o ktoré vás predtým nikto nežiadal.
Rodičia niekedy hovoria, že vývoj dieťaťa je pre nich veľmi dôležitý – čítanie, intelektuálne rozhovory, atď. Ale v skutočnosti potrebujú iba to, aby ste im utreli nos a nakŕmili. Na jednej strane je to jednoduchšie, no na druhej strane dokonca zakazujú hovoriť s dieťaťom o rôznych témach. To znamená, že sa stanete ich slúžkou. Deti vás začínajú takto vnímať, čo znamená, že už viac nie ste pre nich autoritou.
V skúšobnom období je mimoriadne dôležité, aby ste si určili pravidlá: pracovný čas, miesto na odpočinok, dovolenku atď. Pretože ak ste raz išli na poštu bez toho, aby ste to zdvorilo odmietli, začnú vás posielať do čistiarne, do obchodu a podobne. A to veru nie je vaša náplň práce. Výsledkom je, že začnú vznikať nedorozumenia.
Rodičia
Najhoršia je situácia, kedy rodičia detí začnú po istom čase žiarliť. Dieťa si zvykne na svoju opatrovateľku, nadviaže s ňou hlboký vzťah a chce s ňou tráviť čo najviac času. Mama a otec si to všimnú, pestúnku prepustia a pokúšajú sa tráviť viac času s rodinou. Ale tak to jednoducho nejde: ich práca im zaberá nielen kopec času, ale aj energie a nakoniec si najmä novú opatrovateľku. U dieťaťa zavládne hystéria, poruchy psychiky, odpor atď. Prečo to teda robia?
Ďalšou nie veľmi príjemnou vecou je, ak dieťa trpí istou psychickou poruchou. Nezáleží či ide o ľahký alebo ťažší prípad. Sú rodičia, ktorí si to radšej nevšímajú a pošlú ho do bežnej materskej školy. Dieťa sa tam správa nevhodne, bije ostatných, môže vyliezť sa na stôl a vyzliecť si nohavice počas obeda, môže niekoho pohrýzť, ale vy ho nemôžete pokarhať, pretože takéto deti si vyžadujú úplne iný prístup.
Bez ohľadu na to, ako smutne to môže znieť, rodičia niekedy mlčia o niektorých chorobách svojich detí. Raz, počas tretieho skúšobného dňa som zistila, že dieťa má epilepsiu. Samozrejme, že som sa o tom dozvedela, až po tom, čo dostalo záchvat. Rodičia sa jednoducho nedarilo nájsť opatrovateľku a obávali sa, že by ma to vystrašilo. Je to normálne?
A ešte niečo o zdraví. Raz, keď som pracovala v súkromnej materskej škole, ochorel tam jeden chlapec. Zbledol, bola mu zima, nemohol zdvihnúť ruku, nemal žiadnu silu. Samozrejme, zavolali sme sanitku a jeho mamu. Žena prišla a tvárila sa, akoby sme ju práve vyrušili pri robení manikúry. Celý príchod vyšperkovala so slovami: „Prečo ste ma tu zavolali?“ Zdalo sa mi, že by pre ňu bolo ľahšie porodiť ďalšie dieťa, ako sa postarať o to existujúce. Nakoniec sa ukázalo, že chlapec mal vážne srdcové problémy.
Ak je opatrovateľka normálna, matka sa v nej veľmi často snaží vidieť svoju kamarátku, najmä ak nie je v rodine veľmi šťastná. V priebehu času, bez ohľadu na to, ako som sa snažila, som sa nedobrovoľne stal svedkom rodinných hádok a škandálov. Potom sa začali rozhovory, kedy si dvaja ľudia prehovárajú do duše (v mojom prípade to boli skôr monológy). Manželka mi začala rozprávať o celej rodinnej situácii. V takýchto prípadoch som okamžite odišla.
Pracovala som pre veľmi slávnu ruskú filmovú herečku. Jedného rána, keď som prišla do práce, povedala: „Včera ste odišla o 25 minút skôr. Odpočítam vám to z platu.“ Výsledkom bolo, že mi mala dať 44 170 rubľov (cca 645 eur). Keď nastal čas výplaty, herečka chodila po dome a nedokázala nájsť 70 rubľov (60 centov) – nemala drobné. Skutočnosť, že som tam takmer každý deň bola dlhšie, než bol stanovený čas, nikoho nezaujímala.
Deti
Raz som pracovala v rodine, kde bolo 4-ročné dievčatko a o rok starší chlapec. Dievča kategoricky odmietalo jesť lyžičkou, museli ju kŕmiť. A keby som to neurobila, začala by mať hysterický záchvat. Neraz som si všimla hroznú nenávisť sestry voči mladšiemu bratovi: použila sa všetko, čo by mohlo poškodiť jeho zdravie. Keď som naznačovala rodičom, že by potrebovali psychológa, odpovedali, že z dievčaťa rastie osobnosť a vodca, jednoducho nemá rada ľudí okolo seba.
V súkromných materských školách som priamo čelila skutočnosti, že pre bohaté deti neexistujú žiadne autority. Nevnímajú prísny tón, ak ho pošleme do kúta, okamžite z neho odídu bez povolenia, ak sa im niečo nedá, pretože nesplnili požiadavku učiteľa, začnú sa záchvaty hnevu. Jedinou ovládacou pákou je prehováranie či chlácholenie.
V mojej skupine som mala dievča, ktoré vedelo, že bude vydatá za bohatého muža, otvorene povedala, že nepotrebuje vedomosti, vydá sa a zostane doma. To sa naplno prejavilo v jej správaní: rada pomáhala prestierať stôl a priväzovala podbradníky deťom z mladšej skupiny. Zároveň však vo veku 4,5 roka nepoznala názvy tých najbežnejších zvierat. Jej brat bol o 2 skupiny starší a začal hovoriť v 4 rokoch.
Opatrovateľky
V súkromných materských školách, kde rodičia platia mesačne nemalé peniaze, platí pravidlo „zákazník má vždy pravdu.“ To znamená, že je potrebné, aby rodičia boli spokojní a nie aby sa deti nejakým spôsobom rozvíjali.
Agentúry spravidla tvrdia, že opatrovateľka bola skontrolovaná a že má veľa skúseností a nezaznamenali sa u nej žiadne problémy. Nikto v skutočnosti nikoho nekontroluje. Aký človek príde do rodiny a zostane sám s dieťaťom, je vždy prekvapením.
Väčšina opatrovateliek sú nepoužiteľné ženy. Ich hlavnou motiváciou sú peniaze. A to je veľmi smutné. Keď idem na pohovory, uvedomujem si, že k svojmu dieťaťu by som prijala len zopár z nich.
Z tejto obrovskej skúsenosti som sa naučila najdôležitejšiu vec: žiadne peniaze na svete neurobia dieťa šťastným. A cudzí človek sa nebude starať o deti so všetkou láskou a starostlivosťou, ktorú mu môžu dať najmä rodičia.
Nezarobím si milióny a pravdepodobne nebudem môcť poslať svoje dieťa študovať na Harvard. Ale môžem mu dať omnoho viac – lásku, pozornosť a vzdelanie. Pretože na to, aby bolo dieťa šťastné, nie je potrebné byť bohatý.
zdroj: www.adme.ru
