Jedného dňa sa dobrý Boh rozhodol stvoriť… mamu. Šesť dní a nocí premýšľal a experimentoval. Potom sa zjavil anjel a povedal:
– „Tráviš nad ňou toľko času!
Áno… Ale čítal si požiadavky poriadku?
Mala by pozostávať zo 180 pohyblivých častí, ktoré by sa dali v prípade potreby vymeniť, jej bozk by mal liečiť všetko od zlomenej nohy až po sklamanie v láske a mala by mať šesť párov rúk.
Anjel pokrútil hlavou a neveriacky sa spýtal:
– „Šesť párov rúk?
– „Problém nie je v rukách,“ odpovedal Boh, „ale v troch pároch očí, ktoré musí mať.
– To je veľa!“ zvolal anjel.
Boh súhlasne prikývol. Potom dodal:
– „Jeden pár, aby videla cez zatvorené dvere, keď sa pýta: „Čo tam robíte, deti?“, hoci už vie, čo robia. Ďalší pár na zadnú časť hlavy, aby videla to, čo by nemala vidieť, ale čo potrebuje vedieť. Ďalšia dvojica, aby tajne povedala svojmu synovi, kto má problémy: „Chápem ťa, synu, a mám ťa rada.“
– „Pane,“ povedal anjel, „je už neskoro, choď si oddýchnuť.
– „Nemôžem,“ odpovedal Pán, „už som skoro hotový.
Anjel pomaly obišiel model matky.
– „Je príliš nežná,“ povedal a vzdychol si.
– „Ale tvrdá!“ odvetil Pán so zápalom. „Nevieš si predstaviť, čo všetko dokáže matka urobiť alebo vydržať.
– „Dokáže myslieť?“ spýtal sa anjel.
– „Nielenže dokáže myslieť, ale vie aj veľmi dobre používať svoj rozum a prispôsobovať sa okolnostiam.
Potom sa anjel naklonil nad modelku a prstom sa dotkol jej tváre.
– „Niečo tu dole beží,“ povedal prekvapene.
– „Áno, je to slza,“ odpovedal Boh so smútkom.
– „A na čo je?“ spýtal sa anjel.
– „Na vyjadrenie radosti, smútku, sklamania, bolesti.
– „Pane, ty si naozaj génius!“ zvolal anjel s obdivom.
Boh zašepkal tichým, melancholickým hlasom:
– (Erma Bombeck) „Pravdu povediac, túto slzu som nevytvoril ja…“ (Erma Bombeck)
Boh nestvoril slzy. Tak prečo ich vytvárame my?
