Každý rok mi osud nadelil k narodeninám veľmi špeciálny darček – začiatok školského roka. Napriek tomu, že by sa to niekomu mohlo zdať ako zvláštny darček, ja som z toho mal vlastne radosť.
Školu som totiž vnímal ako chrám vzdelanosti, ale hlavne to bola príležitosť sa znova stretnúť s kamarátmi. Už ako dieťa, ktoré si ostatní často plietli s dievčaťom, som bol zvedavý a otvorený novým zážitkom, a školské prostredie pre mňa bolo miestom, kde som sa rád učil aj bavil.
Na prvom stupni základnej školy nás privítala autoritatívna učiteľka Alena Nováková. Bola vysoká, blonďavá a nezabudnuteľná nielen svojou prítomnosťou, ale aj schopnosťou zakričať, keď to bolo treba.
Bola to iná doba, keď učitelia – vtedy ešte oslovovaní súdruhovia – vzbudzovali úctu a niekedy aj strach. A keď padla facka, tvár si to pamätala ešte hodiny. Ale ak sa to nedostalo k rodičom, cítili ste sa takmer, akoby ste dostali pochvalu.
Mojim spolužiakom a komplicom vo všetkých lumpárňach bol Martin. Nebol práve vzorom poriadku a disciplíny, čo mu prinieslo nejednu komplikáciu. Naše spojenectvo však trvalo len do jari, kedy som bol kvôli svojmu správaniu presunutý do špeciálnej triedy.
Martin tam nakoniec skončil tiež, ale ostali sme priateľmi, ktorí spolu trávili čas po škole. A v prípade potreby mi kryl chrbát počas vášnivých futbalových zápasov medzi tímami z rôznych štvrtí.
Aj napriek všetkým týmto výzvam ma v škole zachránili znalosti. Od detstva som rád lúštil krížovky so strýkom Pepom, čítal knihy a futbalové články.
Každý september som sa, o rok starší, vracal do školy s novou energiou a elánom, pripravený čeliť výzvam a tešiť sa na zážitky osemdesiatych rokov.
Aj keď sa mnohé odvtedy zmenilo, môj záujem o učenie a nové dobrodružstvá zostáva stále rovnaký. A ako mi dnes moja pani riaditeľka môže potvrdiť, v podstate som sa odvtedy príliš nezmenil.
Škola, pre mňa, vždy bola a bude skutočným darom, ktorý ma formoval a poskytol mi základ pre všetko, čo som v živote zažil.
