Nie je žiadnym tajomstvom, že v skutočnom dospelom živote manželky aj ich manželia, nie všetci, ale stáva sa, že idú „doľava“.
A netreba si zakrývať ústa dlaňou a nechápavo prevracať oči. Takéto správanie ľudí je známe doslova v celej histórii ľudstva.
A nikto nie je schopný tento stav zmeniť. Hormóny, pocity a túžby – tvrdohlavá vec. Existujú však ženy a muži, ktorí nepodvádzajú. Jednoducho nikdy.
Ako to, že nepodvádzajú? Aký je dôvod tohto privilegovaného postoja? Peniaze, krása, sláva? Vlastne je to od všetkého trochu. Ale predovšetkým je to, samozrejme, charakter. Ľudia so silným charakterom nebehajú za inými, nežiadajú celým svojím zjavom o kvapku pozornosti, nenudia.
S takými sú vždy zaujímaví, vzrušujúci a chcú byť pri sebe čo najdlhšie. Ale, žiaľ, nie všetci sa môžeme pochváliť dostatočnou úrovňou charizmy a sebavedomia. Preto by sme si mali dávať väčší pozor na svoje slová, aby sme pri rozprávaní nepadli do bahna.
KTORÍ SA NENECHAJÚ PODVIESŤ
Čo môže byť horšie ako strata rodiny v pomerne pokročilom veku? Ani neviem, ako to opísať, ale moja situácia má presne takýto charakter. Zdá sa mi, že nie som celkom stará, mám len 53 rokov, ale môj manžel ma už nevníma ako ženu.
Navyše si našiel inú po jeho boku. Nikdy som si nemyslela, že sa dostanem až sem, ale súrne potrebujem pomoc a podporu. Inak to nevydržím. Žiť v štyroch prázdnych stenách, a to všetko pre čo?!
Náš syn je už dospelý a sám sa chystá stať otcom. Napriek jeho rodinným pomerom sa občas spolu rozprávame.
Niekedy mi dá nejakú radu a niekde mu niečo dám ja, tak žijeme. Snažím sa nezasahovať do jeho života žiadnymi pokynmi, pretože je už dospelý. A jeho otca to do tejto stepi ani nikdy netiahlo. Môj muž vždy hovoril, že ľudia by mali byť samostatnejší. A nikdy nevynechal príležitosť, aby ma obvinil, že som neorganizovaná a nedbalá. Taký je to človek.
Obľúbený manželský partner
Nebudem skrývať, že svojho manžela stále milujem, nech to stojí, čo to stojí. Celý život sa o mňa staral. Vyviedol ma z malého mesta, ukázal mi svet. Pomáhal mojim rodičom bez výčitiek. Vďaka nemu som dnes tým, kým som.
Kým všetci moji priatelia sa sťažujú na ťažký život, únavnú prácu, zlé zdravie, ja nič z toho nepociťujem. Aj pri výchove môjho syna mi pomáhali iní ľudia: opatrovateľky, upratovačky a tak ďalej. Takže áno, v tomto smere nemám dôvod sťažovať sa na osud.
Práve preto som sa za tie roky pripútala k svojmu manželovi, k svojmu mužovi. Vždy bol upravený, autoritatívny, cieľavedomý.
S ľuďmi okolo seba jednal sebavedomo, ale s rešpektom. Preto má stále veľa verných priateľov a nikdy sa nesťažoval na plat alebo zlé zaobchádzanie zo strany nájomných robotníkov. Manžel ma dokonca naučil šoférovať auto, hoci ostatní to odmietali. Preto som si myslela, že náš zväzok je schválený v nebi a nikdy sa nerozpadne. Ale to boli len sny.
Ženy, ktoré nepodvádzajú
S pribúdajúcim vekom som napriek všetkej snahe a návštevám posilňovne pribrala. Môj tréner mi poradil, aby som si viedla poznámky do zošita, kde by som si zaznačila, čo presne som počas dňa zjedla a koľko kalórií som v dôsledku toho zjedla.
Snažila som sa, všetko som starostlivo vypĺňala, ale výsledok bol rovnaký. Tuk na mojom páse a stehnách akoby sa objavoval zo vzduchu. Samozrejme, že ma to trochu deprimovalo a všimol si to aj môj manžel.
Možno to bolo kvôli môjmu vzhľadu, možno to bolo trochu mrzuté, ale uprednostnil našu spoločnú zábavu pred inými možnosťami.
Potom chodieval k starému kamarátovi na daču, kde opekali kebab a chodili k rieke. Potom musel môj manžel zostať dlhšie v práci, aby vyriešil všetky potrebné prípady.
Opäť na to využíval zástupcov, ale teraz bolo preňho pohodlnejšie, aby všetko robil sám. Ja som, samozrejme, súhlasila s každým jeho rozhodnutím. Až som sa nakoniec dozvedela, že všetky manželove neprítomnosti mali v skutočnosti jediný účel – byť s inou ženou.
Manželova milenka
Je odo mňa mladšia o viac ako 10 rokov. Rovnako vyšportovaná ako ja v jej veku. Dokonca aj farbu vlasov máme rovnakú Možno je to ten typ ženy, ktorá nepodvádza. Takže je len mojou náhradou, tou istou mnou, len v lepšej kondícii?
Ale to ja som porodila svojho syna. Ja som tá, s ktorou môj manžel žil toľko rokov. My sme ten pár, ktorý spolu celý ten čas žil. Tieto veci sa nedajú ignorovať ani zabudnúť. Vzhľad ženy je dôležitý, súhlasím. Ale čo city a vzájomná úcta, nie je to najdôležitejšia vec vo vzťahu?
Syn ma upokojuje a hovorí, že otec mal len vekovú krízu. Že pravdepodobne konečne naplno pocítil svoj vek a teraz sa snaží pred týmto pocitom uniknúť. Podľa názoru môjho syna by sa celý tento príbeh mal čoskoro skončiť, pretože svojho otca pozná ako rozhodného a dôsledného muža. V tom s ním súhlasím, ale či som sa stal menej znepokojený?
Samozrejme, že nie. Stále zostávam hore až do skorých ranných hodín a čakám, že mi manžel zavolá.
A hoci si so sebou vzal len svoje osobné veci a nechal mi byt, auto a peniaze v trezore, nemyslite si, že ma to urobilo šťastnejšou.
Áno, nebudem hladná a môžem si robiť, čo chcem. Ale akosi nemám na nič náladu. Len ležím v posteli, fúkam bubliny a pozerám si staré fotky. Mám toľko spomienok a ani jednu zlú! Viem, že veľa párov sa rozvádza, a to je tiež smutné. Ale pre nich je to ako uvoľnenie, koniec ich trápenia.
Pre mňa je to naopak. Vo svojom manželstve som bola šťastná. Môj manžel mal všetko na starosti. Ani na sekundu som nepremýšľala, ako prežiť ďalší deň.
Pretože celý deň som musela byť doma a večer prišiel môj manžel a len on rozhodoval, čo budeme robiť.
A zakaždým som bola s jeho rozhodnutím úplne spokojná.
Ak som chcela ísť von s kamarátkami, vždy som sa najprv opýtala na jeho názor a až potom som im dala vedieť, či na stretnutie prídem, alebo nie. Bol to môj dokonalý život. Slepo som verila, že som typ ženy, ktorá nepodvádza.
Budem naňho čakať večne. A nepoviem ani slovo o jeho aférach s tou ženou. Nezáleží mi na nich, kým je tu pre mňa.
Takto sa cítim voči svojmu jedinému mužovi, svojmu manželovi, otcovi môjho dieťaťa. A ak sa tomu nehovorí láska, tak povedzte, čomu sa hovorí láska. Pretože verím, že nie je nič silnejšie ako takýto druh lásky. A len ona mi môže dať šancu vrátiť veci do pôvodného stavu. Všetko je to o viere a čakaní. A skôr či neskôr bude všetko opäť v poriadku. Uvidíte.
