V hlavách moderných ľudí je pevne zakorenená predstava, že ideálna rodina nie je nič iné ako dvaja dospelí, ktorí si dobre zarábajú.
Deti už nie sú povinné. Hlavnou vecou je finančná zložka. Ach, áno, a domáce práce sú rozdelené rovným dielom pre každého z manželov. Hoci ešte pred niekoľkými desaťročiami sa za hlavu rodiny považoval muž a žena trávila väčšinu času domácimi prácami a výchovou detí.
IDEÁLNA RODINA
Nie je našou úlohou posudzovať, ako sa ľudia rozhodnú žiť svoj život v týchto dňoch. Osobný život by mal byť mimo dosahu iných ľudí. Ako však ukazuje prax, mnohé rodinné problémy z minulosti stále bránia ľuďom žiť normálne.
Napriek dokonca inému pohľadu na vec. Prečo sa to deje a ako s tým bojovať? A je pravda, že človeka, ktorý sa potkol, jednoducho nemožno zmeniť? Veď určite šliapne na tie isté hrádze.
Životný príbeh: ideálna rodina
Je ťažké prežiť odlúčenie vo veku päťdesiat rokov s chvostom? Predstavte si, že dokonca veľmi ťažko. Keď som bola mladá, mama a tety ma presviedčali, že práve ja som tá, ktorá je teraz taká citovo zaľúbená. Neviem, buď som jediná taká zmyselná, alebo mi kedysi dávali veľmi hlúpe rady, ktorým som márne verila. Takže za seba môžem povedať len toto: rozvod, ktorým som si prešla pred piatimi rokmi, ma stále núti zadržiavať slzy. Stále to tak je.
Kedysi dávno, keď sme boli s petrom ešte mladí, som si myslela, že to medzi nami nie je vážne. Nie že by sme mali plány na niekoho iného. Ale pozri sa na to takto: študujeme na tej istej univerzite. Takže budeme pracovať spolu, plus mínus. Bez ohľadu na to, koľko citov je medzi ľuďmi, nie je možné vydržať s tým istým človekom 24 hodín denne. Takže aj keď sa mi páčil, snažila som sa k nemu príliš nepripútať. A on ma po šiestich mesiacoch od stretnutia požiadal o ruku.
Príbeh pokračuje
Potom sa jeho štúdium skončilo a Peter sa na moje prekvapenie rozhodol, že nepôjde po vyšliapanej ceste, ale založí si vlastný podnik.
Takéto odvážne rozhodnutie ma prinútilo pozrieť sa naňho z iného uhla. A preto som mu nakoniec povedal áno. Nerobili sme veľkú svadbu, hoci sme sa o to mohli pokúsiť. V tom čase sme jednoducho nemali veľa priateľov a nechceli sme míňať veľa peňazí, aby sme potešili príbuzných, ktorých nikto nikdy predtým nevidel.
Manžel si otvoril vlastnú opravovňu áut a ja som si založila lekársku prax. Povolanie detského logopéda sa mi len zdá nudné. Je to zaujímavá práca, najmä keď môžete osobne vidieť plody svojej práce.
Správna výslovnosť je dôležitým detailom v živote človeka. Zbaví vás mnohých komplexov a problémov, verte mi na slovo. Okrem toho som ako špecialista mal priestor na rast. Teraz som vedúcim jedného z oddelení našej nemocnice. Ale to je už iná téma na rozhovor….
Takže. Mali sme syna, ktorý mal zdravotné komplikácie. Obišla som všetkých lekárov, ktorých som poznala, a urobila som všetko, čo som mohla. Bohužiaľ, bolo ťažké mu pomôcť. Detská mozgová obrna je choroba, ktorá sa ťažko lieči, a ľudí, ktorí mu dokázali vhodným spôsobom pomôcť, možno spočítať na prstoch jednej ruky.
Ale manželovo podnikanie prekvitalo, ja som tiež robila to, čo ma bavilo, a mohli sme si dovoliť zamestnať niekoho, kto by synovi pomohol spríjemniť život.
Zniesla by dokonalá rodina všetko?
Ako čas plynul. Prežívali sme dobré aj menej dobré časy. Mnohí naši priatelia a známi by o nás mohli povedať len pozitívne veci. Myslela som si, že sme pevne spojená rodina, a nevidela som žiadne znaky ani varovné signály, že to tak v skutočnosti nie je. Okrem toho nám náš vek nedovoľoval mať nejaké aféry. Venovali sme sa zdraviu a fyzickej príprave, takže nás s manželom mnohí ľudia chválili za náš vzhľad. Ale vnútorný zážitok a morálna zložka….
O to bolestnejšie bolo pre mňa zistenie, že ma môj manžel peter začal podvádzať. Suseda mi to nejako naznačila. A po našom rozhovore sa ku všetkému priznal sám.
Bola to mladá žena, ktorá pomáhala môjmu synovi. Trávila u nás veľa času, ale nevedela som si predstaviť, že by to mohlo takto dopadnúť. A to bola u nás celkovo len niekoľko mesiacov. Každopádne, po troch alebo štyroch dňoch môj manžel povedal, že mu je to ľúto, ale že už nemôže ďalej. Zbalila si časť vecí a odišla za niekým iným. Potom rozvod, právnici, papiere…
Ako som povedala, odvtedy uplynulo dlhých päť rokov. Zmenila som sa na robota, ktorý bol buď doma, alebo v práci. Všetko. Od manžela som dostávala obrovské výživné, ktoré som míňala len na syna. Účty, oblečenie a jedlo boli na mne, ale počítanie peňazí ma jednoducho nezaujímalo. Prečo?
Ani som nechápala, prečo vôbec niečo robím. Depresia ma vťahovala čoraz hlbšie. Spomínala som na staré časy a pýtala som sa sama seba, ako sa to mohlo stať? Čo Petrovi vo mne chýbalo, čo našiel v cudzom človeku?
Navštevujem poradcu. Nie dlho, len pár mesiacov. Zdalo sa mi, že sa ako profesionálka správa veľmi zvláštne. Akoby do našich sedení premietala niečo zo seba. Zo všetkého obviňovala svojho bývalého priateľa a celý mužský rod. Ale ja som nežiadala o podporu. Chcela som len veci vyriešiť. V tom čase som nepotrebovala priateľku. Potrebovala som len dobrú radu od niekoho, kto sa vyzná. Ona sa však bavila viac, takže vďaka za to.
Prečo vám to všetko hovorím? Nedávno som sa stretol s bývalou.
Prišiel okolo. Ale neotvorila som mu dvere, vyšla som za ním von. Nechcela som, aby môj syn videl svojho otca. Najmä v jeho stave.
Peter bol veľmi vychudnutý. Z jeho oblečenia sa dalo vyčítať, že je na tom finančne stále dobre. Ale jeho sivá, takmer zemitá tvár a slabý pohľad hovorili jasnou rečou. Spýtala som sa ho, či je chorý. Nie na to, prečo prišiel alebo ako sa má jeho milovaná. Otázka o chorobe si o to priam pýtala.
Ukázalo sa, že bol. Je. A nezostáva mu veľa času. Teraz chce Peter zostať pár dní u nás, než pôjde do nemocnice. Nech sa rozhodnem akokoľvek, polovicu peňazí nám dá. A polovicu tej druhej žene. Ale práve teraz naozaj potrebuje svoju rodinu, svoju skutočnú rodinu. A hoci je to už nejaký čas, neviem, ako mu môžem povedať nie. Odišiel, ale predtým, ako odišiel, som mu sľúbila, že o tom budem premýšľať. O čom má premýšľať?
So synom som ešte nehovoril. Ale myslím, že by ste mali. Dnes večer alebo zajtra ráno. Už mi dochádza čas. Je správne, aby som prijala žiadosť mojej bývalej? Alebo mi moje rozhodnutie neskôr len viac ublíži? Všetko sa mi to naraz zlieva dokopy a hlava sa mi trhá. A bojím sa, že urobím chybu.
