Kóma je veľká dráma pre pacienta aj jeho rodinu. Starostlivosť je náročná a nákladná.
Nádej je ako hojdačka, raz stúpne a rozptýli pochybnosti, potom ich zase nechá ustrnúť, premôže sa a rodina prestane veriť, že sa pacient ešte niekedy prebudí.
Nepomáha ani vedomie, že pacient sa môže cítiť ako väzeň vo vlastnom tele, nepočujúci a neschopný dať najavo známky života….
Lyndee, 45 rokov, žila vo Phoenixe so svojím manželom a synom Stevenom. Práve on ju našiel ležať na podlahe v bezvedomí. Lyndee bola nažive, ale upadla do kómy, o ktorej sa nevie, čo ju spôsobilo.
Lyndee bola 12 rokov v kóme a jej blízki stratili nádej, že sa niekedy prebudí. Jej mozog prestal fungovať a nereagovala na žiadne podnety. Odpojenie sa zdalo byť najlepším riešením. Celá Lyndeina rodina sa s ňou prišla rozlúčiť.
Na samom konci k posteli pristúpil jej manžel. Podráždený zašepkal Lyndee do ucha: „Prečo nebojuješ, potrebujem ťa.“
A potom Lyndee povedala: „Veď ja bojujem!“.
A sama ešte nevedela, že to povedala nahlas. Pretože Lyndee už predtým kričala, ale jej hlas nevyšiel a nikto ju nepočul….
Človek si môže len skúsiť predstaviť, čo pre prítomných znamenala táto chvíľa. Emócie na stupnici pocitov putovali všetkými dostupnými úrovňami.
Lyndee sa nejaký čas zotavovala. Jej stav sa nikdy nevysvetlil. Nie je známe ani to, čo ho spôsobilo, ani čo prerušilo kómu. Lyndee sa však prebrala a vyrozprávala svoj príbeh.
Nevie, ako dlho bola pri vedomí, strácala vedomie a znovu ho nadobudla, keď bol niekto pri nej a rozprával sa s ňou.
Lyndee si bola vedomá, že ju chcú odpojiť. Mala strach a bojovala zo všetkých síl.
Dnes apeluje na rodiny, ktoré majú blízkych v kóme:
„Rozprávajte sa s nimi, veľmi to pomáha, pravdepodobne budú počuť vaše slová a tie im dodajú silu bojovať.“
Pošlite jej slová ďalej!
