„Na tú dovolenku som sa tešil. Málokedy sa sťažujem na život, no moja pracovná vyťaženosť ma natoľko vyčerpala, že si nemôžem dovoliť ani byť s vlastnou rodinou.
Moja mladá manželka a malá dcérka ma takmer nevidia. Sľúbil som im, že ich vezmem k moru a ich radosť nemala konca.
V ten večer som musel ísť do bankomatu vybrať nejakú hotovosť. Som zvyknutý používať kartu, no papierové peniaze musíte mať so sebou mimo mesta, keby sa náhodou niečo pokazilo na termináli.
Rad sa už pol hodiny nepohol.
Pozrel som sa von, aby som zistil, čo sa deje. Za bankomatom stála stará babička, ktorá nevedela narábať s kartou: strčila ju do nesprávneho otvoru a potom niečo zle stlačila. Žena za ňou v rade sa jej snažila pomôcť, ale staršia pani bola príliš hrdá na to, aby tú pomoc prijala.
Nakoniec som to nevydržal a rozhodol som sa peniaze vybrať nasledujúce ráno.
Nastúpil som do auta a uvedomil som si, že odkedy som tú ženu uvidel, začal ma trápiť nejaký zvláštny pocit. Stále som sa snažil prísť na to, koho mi pripomína.
Už doma som si uvedomil, že je to babička Mária – pre mňa najmilšia osoba, ktorá ma vychovala a milovala najviac na svete.
Kým sa moja manželka chválila novou manikúrou, predvádzala plavky, ja som sa ponoril do žiarivých spomienok na detstvo…
Rodičia ma zobrali na celé leto k babičke, kde som každé leto jedol tie najchutnejšie palacinky so slivkovým a ríbezľovým lekvárom. Ráno som išiel s dedkom na ryby, a keď som bol trochu starší, zobral ma so sebou na povalu, kde sme zaspávali a obdivovali hviezdnu oblohu.
Vyrástol som a úplne som zabudol na svojich starých rodičov. Naposledy som tam prišiel, keď zomrel starý otec. Samozrejme, že som starej mame daroval pekný telefón, často som jej volal, ale živú komunikáciu to nikdy nenahradí.
„Denis, Denis, počúvaš ma vôbec? – Oľga ma vrátila do reality.“
„Áno, áno… počujem. Vieš variť džem?“
„Čo? Aký džem? Nie, mala by som? spýtala manželka s úsmevom na tvári.“
„Samozrejme áno. Myslím, že je čas naučiť sa variť môj obľúbený džem. Zajtra to urobíš u babky na dedine.“
„Čo? Robíš si srandu? Chystáme sa k moru? Ako vyzerá moja manikúra a plavky?!“ Skríkla rozhorčene.
„Celá dedina ich ocení, ver mi,“ povedal som so smiechom a potom som s vážnosťou dodal: „Miláčik, neviem ti to vysvetliť, ale musíme ísť k babke. Mám pocit, že to potrebujem. Prosím.
Utrela si slzy z tváre a len odsúdene prikývla.
Na druhý deň ráno sme vyrazili. Dcérka sa tešila na dobrodružstvá, ktoré ju čakali.
O pár hodín som ju konečne uvidel… Moja babička. Bola šokovaná. Ponáhľala sa, aby nás všetkých objala, nedokázala zadržať slzy. Tak ako ja, hoci som sa zo všetkých síl snažil nedávať to najavo.
Po tomto stretnutí sa začali najlepšie 2 týždne môjho života za posledných pár mesiacov, ak nie rokov.
Každé ráno nás budila vôňa palaciniek, v kúpeľni čakali dokonale čisté naškrobené uteráky a na dvore bola mäkká lavička, kde sa moja drahá mohla opaľovať.
Babička vzala dcéru za ruku a išla s ňou do obchodu a kúpila všetko, čo chcela.
Ani ja som nesedel nečinne – robil som všetky mužské práce v dome, potom mi babka tak ďakovala, akoby som jej dal modré z neba.
Tie 2 týždne ubehli rýchlo. Bolo veľmi ťažké odísť. A nielen pre mňa, ale aj pre moju manželku. Počas tej doby sa zblížili a stali sa priateľkami..
Sľúbil som, že nabudúce určite prídeme na víkend.
5 dní v kancelárii trvalo celú večnosť. Jediné, čo som chcel v sobotu urobiť, bolo spať. Ale čakalo ma prekvapenie…
Zobudil som sa na neskutočnú vôňu palaciniek, ktorá sa šírila z kuchyne spolu s vôňou čerstvého ríbezľového džemu.
Predstavte si moje prekvapenie, keď som pri sporáku uvidel svoju milovanú manželku, ktorá vo všeobecnosti nerada varí.
„Čo sa tváriš tak prekvapene? Poď rýchlo k stolu. Pripravila som tvoje obľúbené raňajky, ako ma to naučila moja stará mama.
Podišiel som k žene, pobozkal ju a zašepkal:
„Ďakujem….“
„Za čo?“
„Za palacinky, za pochopenie a vôbec, za všetko.
Rozpustil som sa v náručí milovanej osoby a ďakoval Bohu za všetko, čo mám.“
Zdroj: cikavopro.com
