Každý z nás sa obáva smrti a nielen tej svojej, ale aj smrti svojich blízkych. Medzi prijatím správy o nevyliečiteľnej chorobe a posledným výdychom existuje obdobie, kedy pacienti a ich príbuzní žijú úplne inak: zostávajúce roky, mesiace alebo týždne, ktoré majú k dispozícii, sa snažia buď prežiť naplno alebo akceptovať svoj osud s podporou a starostlivosťou najbližších.
Rozhodli sme sa s vami zdieľať úprimný príspevok lekárky Margarity Aleksejevovej, ktorá sa rozumne porozprávala na tému vážne chorých a umierajúcich pacientov.
Nejedná sa o jednoduchý problém a každý si ho rieši sám so sebou, no stojí za to prečítať si názor niekoho, kto je so smrťou v každodennom kontakte.
„Počas štúdia na univerzite som sa neprestala udivovať, koľko chorôb a nepríjemností dokáže človeka počas jeho života postihnúť. Je úžasné, ako je ľudská bytosť schopná žiť aj napriek mnohým prekážkam či dokona priviesť na svet zdravé dieťa.
Každý, kto číta tieto riadky má obrovské šťastie. Existuje ale aj kategória obyčajných ľudí, je ich pomerne dosť, ktorí nemali toľko šťastia – trpia strašnými a nevyliečiteľnými ochoreniami, ktoré sa u nich vyskytli ešte počas pobytu v maternici, po pôrode či neskôr v dospelosti.
Aj medzi tými nešťastnými sa nachádzajú takí, ktorí majú viac či menej šťastia. Jeden človek si v plnej miere uvedomuje nevyliečiteľnosť choroby, prechádza všetkými fázami smútku a nakoniec zomrie v bolestiach. Možno to bude znieť divne, no takýto človek mal šťastie.
Existujú aj tí, ktorí majú toho šťastia omnoho menej. Z času na čas ich vídame na televíznej obrazovke, na plagátoch vo verejnej doprave či na sociálnych sieťach, kde na nás pozerajú so smutnými a prosiacimi pohľadmi.
Samozrejme, väčšina z nich sú nevinné deti a tie len ťažko pochopia, čo sa s nimi v skutočnosti deje. Avšak ich rodičia a blízka rodina to chápu.
Tak napríklad: Malá Alenka s neuroblastómom 4.štádia s pokračujúcim rastom potrebuje nutne operáciu v Izraeli. Alebo: Pomôžme Miškovi so zhubným nádorom mozgového kmeňa podstúpiť liečbu vo Švajčiarsku.“
Rôzni ľudia, rôzne rodiny, podobné diagnózy, no výsledok je vždy rovnaký – smrť. Príbuzní prechádzajú rovnakými štádiami smútku a umierania ako samotní pacienti. A to, čo my vidíme, je len kvapka v mori.
Je možné, že by som si prešla rovnakými fázami, ako oni. Predala byt, pripravila si krabice na vyzbieranie financií v obchodných centrách, napísala srdcervúci príspevok o šialenej sume určenej na liečbu, ktorá je možná len na klinike v južnom Nemecku, ale…som lekárka.
A ako lekárka, plne chápem, že rakovina v neskorom štádiu je ortieľom. Ľudia na ňu umierajú všade: v Rusku, v Spojených štátoch, v Tel Avive…Rakovine v poslednom štádiu vždy znamená smrť, vždy bolesť a vždy utrpenie. A úprimne, ľutujem tých ľudí, ktorí sa upokojujú ilúziou, že v Izraeli smrť náhle prestane byť smrťou.
Terminálne štádia ochorení sú ukazovateľmi blízkeho konca cesty na tejto zemi. Všetci lekári, v každom kúte sveta to chápu. Ak je umierajúci pozvaní liečiť sa niekam ďaleko, je to len preto, že zármutok a nádej sú dvaja kamaráti, ktorí boli odpradávna dobrým biznisom. To najlepšie, čo môžete pre umierajúceho človeka urobiť, je nechať ho zomrieť.
Zaslepení takmer neexistujúcou šancou, ľudia zabúdajú na to, že ich ťažko chorý syn, otec, či manžel naozaj zomrú a oni budú musieť žiť ďalej. Kde ale majú bývať, ak bývanie predali kvôli splateniu liečby na klinike vo Švajčiarsku?
Prečo žiť, ak ďalších desať alebo dvadsať rokov budú musieť pracovať len aby splatili všetky dlhy? Na to sa možno nemyslí, ale priali by si pre nich ich milovaní zosnulí takýto osud?
Všetko, čo môžete urobiť, je to, že budete v blízkosti milovanej osoby. Jediná vec, na ktorú sa oplatí míňať peniaze, je adekvátna anestézia. Vezmite umierajúce dieťa k moru, pozvite svoju umierajúcu mamu na koncert jej obľúbenej kapely, splňte im sny, ktoré je možné splniť.
Nechajte umierajúcich, aby vás mohli vidieť, hoci aj vtedy, ak vám nie je príliš najlepšie. Dajte im vedieť, že vás neopúšťajú v najťažších chvíľach. A čo je najdôležitejšie, nechajte ich preboha zomrieť. Toto právo je rovnako posvätné ako právo na život…“
Pre tých, ktorí takúto situáciu nikdy nezažili, je ťažko súdiť a či dávať rady. Pomôžte pacientovi prežiť všetky štádiá umierania so vztýčenou hlavou, nech sú posledné chvíle plné radosti a lásky a to aj napriek hre bezohľadného osudu. Všetci sa raz znova stretneme, no bude to už v celkom inom svete!
Ak sa vám tento článok páčil, zdieľajte ho na sociálnej sieti aj s vašimi priateľmi!
zdroj:takprosto.cc
