Tento list napísala dospelá dcéra tejto ženy. List priviedol jej matku k slzám.
Pretože len takéto slová môžu ukázať, ako sme si plnili svoje rodičovské povinnosti.
„Ako dieťa som bola presvedčená, že mám tú najhoršiu matku na svete. Ostatné deti jedli na raňajky sušienky a sladké rožky, zatiaľ čo ja som musela každý deň s plačom jesť ovsenú kašu. O sladkom rožku sme mohli len snívať.
V škole to bolo rovnaké – ostatné deti dostali na druhé raňajky sladkosti a ja som vždy dostala sendviče. Jedinou útechou mi bolo, že som nebola sama a moja sestra a dvaja bratia trpeli rovnako ako ja. Naša mama sa k nám všetkým bez výnimky správala rovnako zle.
Jedlo bola len špička ľadovca…
Keď som chcela ísť von na dvor, musel som nahlásiť, o koľkej sa vrátim – a bolo pre mňa lepšie, keď som sa neopozdila ani o minútu.
Okrem toho som si vždy musela poskladať oblečenie a odložiť ho na vypranie a tiež som sa musel každý deň kúpať, zatiaľ čo moji kamaráti mohli ísť aj niekoľko dní v tom istom oblečení a nezomreli. Chválili sa aj tým, že cez víkendy mohli spať až do dvanástej!
Ako som snívala o tom, že budem spať dlho, ale s mamou kyborgom nebolo zľutovania. Aj keď som v piatok išla spať neskoro, v sobotu ma aj tak zobudila pred ôsmou.
Museli sme si sami ustlať postele, umyť riad a pomôcť s nákupmi, upratovaním, praním a varením. Niekedy sme rozmýšľali, či mama spí celú noc, alebo či vymýšľa, ako nám v tom čase znepríjemniť život.
Čas plynul, ale nič sa nezmenilo k lepšiemu. Mama nás nútila hovoriť pravdu, aj keď nás to kompromitovalo a mali sme kvôli tomu problémy.
Nikdy sme sa nezbavili predstierania choroby, aby sme nemuseli chodiť do školy – mama hneď vedela, že podvádzame. Museli sme sa učiť; neodpustila by nám nedbalosť alebo nepripravenosť. Nútila nás pomáhať staršej susedke s nákupmi. To bolo asi najhoršie, lebo u nej to strašne smrdelo.
Ukončili sme štúdium na univerzite.
Nikto z nás nikdy nemal problémy so zákonom a všetci sa vieme postarať o dom aj o seba. Vďaka najhoršej mame na svete sme so súrodencami poctiví a vynaliezaví ľudia.
Teraz mám sama tri deti a áno, súhlasím, že som najhoršia matka na svete. Na raňajky nedostávajú sladké rožky ani cereálie, iba ovsené vločky, aj cez víkend musia vstávať o ôsmej a nepripúšťam možnosť, že by meškali, keď sľúbili, že sa vrátia o určitom čase.
Dnes viem, že budem môcť byť na seba hrdá, pretože raz budú moje deti cítiť takú vďačnosť, akú dnes cítim ja voči tebe, najlepšej mame na svete.“
