– Haló, sú to Straty a nálezy? – spýtal sa detský hlások.
– Áno, miláčik. Vari si stratil?
– Stratil som mamičku. Nie je náhodou u vás?
– A povedal by si mi, aká tá tvoja mamička je?
– Je veľmi pekná a dobrá! A má rada mačky.
– Tak to pre teba mám dobrú správu! Práve včera sme jednu mamičku našli, to bude tá tvoja. Odkiaľže voláš?
– Z detského domova v Rybničnej ulici.
– Dobre, čo najskôr tam tvoju mamičku pošleme, tak čakaj.
A vtom sa otvorili dvere a vošla do izby, najkrajší a dobrá mamička a v náručí jej mňaukala naozajstná živá mačka.
– Mamička! – vykríkol radostne chlapček a vrhol sa k nej. Objal ju s takou silou, že nemohla dýchať. – Mamička moja !!!
… Malý Janko sa prebudil vlastným krikom. Takéto sny sa mu snívalo každú noc. Strčil ruku pod vankúš a vytiahol fotografiu. Bola na nej tvár mladej ženy. Našiel ten snímku pri prechádzke už skoro pred rokom. Bol si istý, že toto je jeho mamička. V chabom svetle zvonku sa Janko pozeral na usmievavú tvár, až nakoniec zaspal …
Ráno riaditeľka detského domova podľa svojho zvyku obchádzala izby, aby deťom zaželala pekné ráno a každé z nich pohladila. U Jankovej postieľky si všimla na zemi ležiacej fotografie. V noci mu vypadla z ruky. Zdvihla ju:
– Odkiaľ máš ten obrázok?
– Našiel som ho vonku.
– A kto to je?
– To je moja mamička, usmial sa chlapček a dodal: – je strašne dobrá a pekná a má rada mačky.
Riaditeľka sa zamyslela. Tvár na fotke hneď spoznala, bolo to dievča, ktorá predvlani do domova dochádzala ako dobrovoľná pomocníčka so svojimi kolegami. Kolegovia skončili, ale ona chodila pomáhať ďalej. A zároveň už dva roky vyvíjala veľké úsilie, aby s manželom získali povolenie na adopciu dieťaťa. Zrejme jej fotka vypadla pri jednej z návštev.
– Keď je to tvoja mamička, – povedala riaditeľka malému Jankovi, musíš si to dobre schovať.
Vrátila sa do svojej pracovne a chvíľu čakala. Čoskoro začula nesmelé klopanie.
– Môžem ďalej? – nakukla do dverí tvár z fotografie ..
– Len poďte ďalej, Alenka, posaďte sa.
Mladá žena vošla do kancelárie a položila na stôl pred riaditeľku štós plastikových dosiek.
– Tak to mám všetko pokope. Povolili nám to!
– To mám veľkú radosť, Alenka, Gratulujem! – usmiala sa na ňu riaditeľka. Naozaj vám to prajem! Viete, u vás nemám žiadne pochybnosti …
– No, poviem vám, že to bola anabáza. Ale som šťastná. A Peter taky.
Peter bol Alenin priateľ. Žili spolu už osem rokov, brať sa nechceli, ale pretože to pre vec adopcie bolo lepšie, mali kvôli nej aj svadbu. Asi by kvôli nej urobili všetko. Raz Alena riaditeľke povedala: – Viete, keď človek vidí, koľko tu je opustených detí, keď vie, že by aspoň jednému mohol pomôcť, dať mu domov, lásku … som úplne zúfalá, keď pomyslím, že by nám adopciu nepovolili …
– Kedy sa budete chcieť ísť na deti pozrieť? – spýtala sa riaditeľka.
– Ja sa nebudem pozerať, nebudem vyberať. My sme sa tak dohodli s Petrom. On čaká v aute …
.. chcela niečo namietať udivená riaditeľka.
– Nie, naozaj, – prerušila ju mladá žena. – Chceme, aby to bolo ako u naozajstných rodičov. Zrazu majú dieťa. Nemôžu si vyberať. My tiež nechceme.
– No, dobre. Máme tu chlapčeka, volá sa Janko, … bude mu päť rokov. Matka sa ho zriekla ešte v pôrodnici. Ak ste pripravení, privediem ho.
– Áno, doveďte ho.
Riaditeľka odišla a po chvíľke sa vrátila. Za ruku viedla malého chlapčeka.
– Jankovi, – začala riaditeľka, – toto je …
– Mamička! – vykríkol chlapček a vrhol sa k Alene. Objal ju tak pevne, že skoro nemohla vydýchnuť. – Mamička moja!
Alena ho hladila po vláskoch. – Už som u teba, už budem s tebou … šepkala.
Obrátila sa k riaditeľke a spýtala sa:
– Kedy si môžem syna odviesť?
– Zvyčajne si deti na rodičov zvykajú, sú u nich cez víkend … a potom je to natrvalo …
– Odvediem si ho hneď, – povedala pevne Alena.
– Myslím, že nemám nič proti tomu, – súhlasila riaditeľka.
Janko žiaril šťastím. Držal mamičku za ruku a bál sa ju pustiť aj na obyčajnú sekundu. Zbehli sa vychovávateľky, prišli sa rozlúčiť.
– Tak sa maj pekne, Janko, a príď sa na nás niekedy pozrieť, – povedala mu na rozlúčku riaditeľka.
– Prídem, – sľúbil chlapček.
Za chvíľu už videla, ako sa otvárajú dvierka autá a z neho vystupuje mladý muž. Alena Jankovi niečo hovorila a chlapec sa rozbehol a vlepil mužovi pusu na tvár. Hneď sa zas vrátil k mamičke a chytil sa jej za ruku. Nasadli a auto sa rozbehlo.
V aute sa Jenko mamičky opýtal: Mamka a máš rada mačky?
– A ako! Doma na nás dve čakajú!
Keď auto zmizlo z dohľadu, riaditeľka sa posadila za stôl a pritiahla si telefón.
– Haló, – Nebeská kancelária? Mám tú hlásenia. Alena Novosadová, manžel Peter. Kategória zásluh: najvyššie, šťastie darované dieťaťu. Prosím vás, zaistite všetko, ako sa patrí pre tieto prípady … šťastie, lásku a pohodu v rodine, úspech … finančný prísun … chlapec toho bude veľa potrebovať, áno, áno. Už odoslané? Výborne! Ďakujem!
Zeleným lístím stromov na dvore detského domova presvitalo slnko. Zo záhrady bolo počuť detské hlasy. Riaditeľka zavesila a šla k otvorenému oknu. Keď mala chvíľku, rada tú takto stála, pozerala sa na hrajúce sa deti a rozložila do široka svoje belostná krídla …
P.S. Možno, že v anjelov neveríte, ale anjeli veria vo vás!
