V akom veku sa starší človek oficiálne považuje za starého? Ak sa dá veriť Svetovej zdravotníckej organizácii, tak je to vek 75-90 rokov.
Pred týmito číslami je vek stále na hranici „staršieho“. V skutočnosti je to však len formálne označenie veku, takpovediac pre pohodlie.
Veď existujú ľudia, ktorí aj vo svojich 80+ rokoch dokážu dať náskok ak nie mladým, tak priemerným päťdesiatnikom určite. A Japonsko má svoju vlastnú atmosféru: starí ľudia vo veku deväťdesiat rokov sa venujú bežnej fyzickej práci a robia ju s radosťou.
To však neznamená, že každý dôchodca by mal vziať lyže z balkóna a ísť prekonávať svetové rekordy. Koniec koncov, človek si môže jednoducho chcieť oddýchnuť od svojej spravodlivej práce a robiť niečo, o čom vždy sníval.
V tom by mu mal pomôcť štát a, samozrejme, jeho deti. Veď práve v ich prospech bolo vykonané toľko práce a vynaložené obrovské úsilie. Dlh je červený s platením, to vie každý.
OD AKÉHO VEKU SA OFICIÁLNE POVAŽUJE OSOBA ZA STARŠIU?
Väčšinu života sme s manželom pracovali vo výrobe. Začínali sme od úplného dna, potom sa manžel stal vedúcim predajne.
Keď sa krajina zrútila, bolo to ťažké. Ale postavili sme na nohy dve deti, neurobili sme nič kriminálne alebo niečo, za čo by sme sa museli hanbiť. Som hrdá na život, ktorý som prežila, a úprimne mi chýba môj zosnulý manžel, jediný muž, s ktorým som sa cítila šťastná.
Teraz mám 71 rokov. Mám zdravú pamäť a normálne rozmýšľam. Aj keď vidím, ako niektoré moje rovesníčky upadajú do nejakej vnútornej krízy, menia sa a stávajú sa z nich tie staré ženy, na ktoré by bolo lepšie vôbec nemyslieť.
Pretože ma to len zarmucuje a trochu desí. O mojich rovesníčkach sa nedá nič povedať, muži odchádzajú skôr ako ženy, to je fakt. Aj keď nebyť zlých návykov a tvrdej práce, ktovie, ako by to bolo.
Aj po fyzickej stránke som na tom celkom dobre.
Alebo skôr donedávna to tak bolo. Ruky a nohy mám v poriadku, nič ma nebolí, dokonca aj zuby mám takmer všetky svoje.
Ale pred šiestimi mesiacmi som začala mať také malé záchvaty závratov. Pár sekúnd a potom je všetko opäť normálne. Moc som nad tým nerozmýšľala, ale potom sa začali migrény. Nebola som na ne zvyknutá. Musela som dlho ležať v posteli a nerobiť absolútne nič. Aké to bolo nudné a nepríjemné!
Lekári mi povedali, že potrebujem bežnú starostlivosť vzhľadom na môj vek, čerstvý vzduch a minimálnu aktivitu.
Potom sa budem cítiť lepšie a bolesti hlavy budú určite oveľa menšie, ak nie zmiznú. V podstate som zdravá. To je dobrá správa, však? Ale keď sa na to pozriete, nie je to tak. Faktom je, že sa o mňa nemá kto postarať.
Dokonca musím sama chodiť do obchodov. Aj keď môj syn a jeho rodina bývajú o dve ulice ďalej. A keď prejdete o pár kilometrov ďalej, môžete dokonca navštíviť svoju dcéru.
A obaja mi odmietli pomôcť.
Samozrejme, nie priamo, ale dali mi jasne najavo, že sú dospelí, majú vlastné rodiny a deti. A na mňa jednoducho nemajú čas. Možno mi dajú nejaké peniaze, to áno. Ale nič viac. Opäť platí, že sme doslova na dosah od seba. A oni majú možnosť šoférovať. Lenže nechcú navštíviť chorú matku, pretože majú plnú hlavu osobných starostí.
Dlho som túto myšlienku nemohla prijať. Deti sme predsa s manželom vychovávali s láskou a starostlivosťou. Hoci by ste sa mohli vzdať, ako je v našej dobe zvykom, poslať vás do bežnej školy a potom si robiť, čo chcete.
Ale nie, požiadali sme učiteľov, aby s nimi zostali na hodiny navyše. Nie zadarmo, samozrejme. Najali sme lektorov. Keby sa aspoň dostali na dobrú univerzitu a dostali šancu v živote niečo dosiahnuť.
Nemôžem povedať, že niektoré z mojich detí chytá hviezdy z neba, ale ani ich nemôžete nazvať žobrákmi. Jediné, čo sme ich naučili na sto percent, je hrať na istotu. Vo všetkom od pracovných problémov až po každodenné problémy. A keďže sme im kúpili nehnuteľnosť ako svadobné dary, každý ich byt je evidovaný na moje meno.
Aby v prípade rozvodu nevznikali nároky.
Aký majetok rozdeliť? Všetko je zaregistrované na meno mojej matky, ja ani nič neviem, podajte u nej reklamáciu!
Ale vekom sa jemnosť v mojej postave kamsi vyparila. Deti sa odo mňa odsťahovali a ja od nich. Stali sa úplne dospelými, cudzincami. Ak som predtým čakal na telefonát od nich, len aby som sa porozprával o tom, ako deň prebiehal, teraz je to pre mňa už bremeno.
Dokonca aj vnúčatá, ktoré som bola pripravená nosiť celé dni na rukách, sa teraz zmenili na otravných tínedžerov . A to nie je uhol pohľadu škodlivej starenky, len sa naučte čeliť pravde! Všetko je len tak.
V akom veku je staršia osoba oficiálne považovaná za starú? Zdá sa mi, že môj vek je tak akurát. Takže deti vyrástli, je čas splatiť ich dlh.
Keď totiž príde na dovolenku do inej krajiny, deti rýchlo nájdu peniaze. Autá, drahé veci, všetko, čo potrebujete. Ale pre vlastnú mamu to už nestačí.
Keď môj syn a dcéra počuli moje rozhodnutie, začali na mňa syčať. Veľmi sa im to nepáčilo. Mám sa ich báť? Všetko je podľa zákona, okrem toho som si ich zarobil svojim potom. Spolu s otcom.
Tak si vezmem len svoje.
Aj keď začnú predstierať, že si opäť spomenuli na moju existenciu, aj keď začnú chodiť s koláčmi, ktoré ma nudia, nemyslím si, že sa môj názor zmení. Len sklamaný. Ak chcú, prenajmú si iné bývanie.
Vo všeobecnosti si myslím, že majú peniaze na to, aby si to kúpili, len je škoda vytiahnuť to spod vankúša. A je jedno, čo bude ďalej.
Žil som príliš dlho pre niekoho iného a nič som z toho nemal. Je načase, aby sa táto stará dáma trochu nad sebou zamyslela.